Sedím a pozerám po nich. Malé či väčšie, je ich toľko. Kdesi na pravej strane stola šálka, káva, to je tá vôňa, ktorá sa derie do môjho nosa. Lákavá, konštatujem, ako každé ráno. Áno, bez nej nezačnem deň, zvykla som si. „Daj si,“ núkala mi ju kedysi starká, ona bola kdesi na začiatku. Poškuľovala som po nej už dlhšie, ale mame sa to nepáčilo. Vraj ešte nie, až neskôr, ani ona ju nepila v mojom veku. Lenže ja, som už taká, skúsila som, a potom, kto by už odolal milej ženičke v obyčajnej zástere so striebristými vlasmi. Najprv občas, potom častejšie, niekedy s chutným koláčikom, na tie starká bola.
Chlad, akoby sa mi odrazu dostával pod župan. Začína mi to byť nepríjemné. Pomrvím sa na stoličke, narýchlo zatváram okno. Rána sú ešte studené, počasie ako na hojdačke. Ešte jeden hlt a káva je preč. Výborná, hovorím si a pohybujem očami smerom doprava. Áno, presne tam som skončila, akoby som kávou vyrušila samú seba. Bobule hrozna, je ich toľko, tlačia sa v jednej miske. Zelené a guľaté. Jemná šupa, akoby v dopadajúcom svetle žiarila a dokazovala si svoju krásu. Nielen dobre chutí, ale aj vyzerá. Hotová dokonalosť.
Pozorujem ich, akoby som nemala nič na práci. Čosi by sa našlo, pohľad na hodiny však hovorí, že nejaký čas ešte mám. Hrozno, jeho bobule. Venujem sa im, skúmavo si ich obzerám. Ešte stále. Je ich toľko, jedna ako druhá, žiadny rozdiel, možno vo veľkosti. Minimálny, nič viac.
Vstávam, akosi prudko, sama som prekvapená. Skriňa v spálni dokorán a ja uprostred postele. Sedím, akoby ma hnala akási zvláštna sila. Zohýbam chrbát, naťahujem ruky. Škatuľa, no konečne, už som myslela… Nie, nevyhodila som ju. Otváram ju pomaly, akoby som sa bála, trasú sa mi ruky. Fotografie, je ich tu toľko, hľadám. Mám ju, hľadím do detských tváričiek, sú také nežné. Jedna ako druhá, moje dvojičky. Ako bobule hrozna, lenže mne jedna bobuľa chýba, stratila som ju. Smútim za ňou už roky.
+++++++++++opäť skvelá momentka, plasticky... ...
Celá debata | RSS tejto debaty