Dvere sa otvorili, vošla malá. Vlastne, Anka sa zahľadí. Akosi zvláštne, akoby sa jej čosi nepozdávalo. Malá? Dievčatko poskakujúce pred dverami, veselé, plné energie. A tie vrkoče, no rozkošná. Už sa hrnie dovnútra, je taká bezprostredná a živelná. Miluje ju, jej dievčatko. Držala ju v rukách, keď prišla na svet, maličký uzlíček šťastia. […]

Za oknom hmla. Hustá ako mlieko, mama to tak vravievala. Aj ona to vie, vtedy bola ešte dievča. Skôr dievčatko. Copaté, zapletené vrkoče nesmeli chýbať. Mama jej ich plietla každučký deň, akosi k nej patrili. Ako farba vlasov. Ušli sa jej ryšavé, odtieň takmer ako škorica. Hm, nemala ich rada, vôbec sa jej nepáčili. Hľadela do zrkadla a v neskoršom veku si […]

Kedysi. Slnko nebolo také spaľujúce, letných dní bolo podstatne menej, pokojného dažďa viac, aj sneh na snehuliakov či sanicu sa našiel. Stáli sme v rade, tesne jeden vedľa druhého. Chlapci a dievčatá, podobali sme sa. Telá vzpriamené, ruky tesne pri tele, kolená vystreté, hlavy hore, pohľad uprený pred seba. A radosť v tvári. Tak akosi zneli pokyny. […]

Na krajinu sadá tma. Pomaly, dôkladne. Obloha je tmavá, kdesi tam sa pohojdáva mesiac. Akoby dozeral na to, aby všetko prebehlo ako má. Sedí tam ako veľký šéf, ktorý práve dáva príkazy svojim podriadeným. Poslúchajú všetci. Aj hviezdy zaujali svoje postavenie, je ich toľko, že neviem, ktorým smerom sa mám pozerať. Tma, tú veľmi nemusím, je pochmúrna, […]

Kvety. Ružový, červený, fialový, niekoľko odtieňov žltej, oranžovej. Striedajú sa, je ich tu toľko. Všetky okolo nej. Akoby jej patrili a mohla si z nich vyberať. Citrón, pomaranč, marhuľa, jahoda, možno čerešňa. Toľko chutí, jedna lepšia ako druhá, kyslé, sladké a čosi medzi nimi. Hm, asi pomaranč, dala by si. Toľko chutnej šťavy v niekoľkých […]

Stojím. Len tak, akoby som nevedela čo so sebou. Opak je pravdou, nebola by som tu ani chvíľu, kratšiu či dlhšiu. Utekala by som cez dvere, ktoré mám priamo pred sebou. Pred nosom. Lenže ja stojím, nehýbem sa, akoby na mňa pôsobila nejaká zvláštna sila. Bojujem sama so sebou, dvere z jednej i druhej strany sú silným lákadlom. Nie som tu sama, je tu ešte on. […]

Dnes, je podvečer. Akoby bola otrávená, nevedela, čo so sebou. Hodiny, hľadí na ne už niekoľko minút. Dlhé minúty. Na čo vlastne? Ručičky? Ich pohyb? Nič z toho, možno pozerá tým smerom a nič viac za tým nie je. Sedí, zadok jej tlačí drevená stolička, pohodlná nie je. Hm, ona ich nechcela, ale Marek. „Sú suprové,“ vyjadroval sa nadšene. Trochu ako […]

Bolesť, to môže to byť len ona. Chcem sa brániť, je to také nepríjemné. Neviem, nedokážem sa pohnúť. Možno nadvihnem ruku a budem vedieť viac, musí sa mi to podariť. Presviedčam samú seba, ale nie a nie. Ležmo poloha, ľavý bok. Oči, tie mi pomôžu, chlácholím sa. Také jednoduché to nebude, viečka mám ťažké, tlačia sa do pôvodnej polohy. No […]

Nehýbem sa, sotva dýcham, zrýchlene a plytko. Neviem, čo bude nasledovať. Ani nechcem vedieť, kto by už chcel. Potrebujem, aby niekto prišiel, aby ma zachránil. Musí sa niečo stať, musím začať niekomu chýbať. Nie som anonymná, mám príbuzných, priateľov. Verím im, určite sa musí čosi stať, nemôžu na mňa zabudnúť. „Dievčatko moje!“ Hlas, […]

Strach. Krátke slovo z niekoľkých písmen. Prežívam ho. Hrozné, do uší sa mi tlačia zvuky. Všakovaké, niektoré pôsobia tupo, iné nie. Obávam sa, najviac tých, ktoré sa približujú, sú stále a stále bližšie pri mne. Bojím sa, takmer sa trasiem. Potrebujem byť odvážna, čosi zistiť, ležať tu len tak a čakať, to určite nie. Nemôžem, odkedy som tu, […]