dadama

Kabelka na plece, ešte kľúče, aby som nezabudla. Nohy natiahnuť. Trochu viac, len keby sa mi nedýchalo ťažko. Akoby som bojovala sama so sebou, so svojím dychom. Možno vlhkosť, dnes mi akosi nesedí. Ťaživá je, akoby mi lepila moje vnútro. Čísla na mobilnom telefóne sú neúprosné, je príliš veľa. Pridať, musím pridať. Autobus. Počujem ho, približuje sa ku mne, […]

Som v posteli, na tele cítim chlad posteľnej plachty. Materiál, prebehne mi hlavou a nechávam to tak. Nechce sa mi, premýšľať a trápiť sa s nejakou látkou, nech je akákoľvek, poslúži mi. Len to ma zaujíma. Pohodlie, aby som sa dobre cítila. Niekoľkokrát prechádzam rukou po plachte a užívam si tento dotyk. Jemný, mierne studený. Vyhovuje mi, v tomto počasí […]

Sedím, nohy natiahnuté pred seba. Ponožky nemám, akosi sa mi nechcelo. „Bude ti zima,“ doletí ku mne hlas. Zima? Určite nie, polemizujem kdesi vo svojom vnútri. „Tá podlaha je studená,“ nedá mi pokoj ten istý hlas. „Ále,“ dostanem zo seba a hodím rukou. Matka, viac sa jej nevenujem. Hľadím si na nohy a pomaličky každou kreslím obrazce. Bez významu, len tak, […]

Dnes, práve začína tento deň. Pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok, možno sobota či nedeľa. To je výber, skutočne pestrá ponuka. Papuče. Mám ich pred sebou, poukladané pekne jednu vedľa druhej. Dbám na to, jednoducho to tak musí byť, takmer ako dvojičky. V tomto prípade som detailista, ach tie papuče. Aj kolegovia sa mi smejú, chlapi čosi také vraj nerobia. […]

Som kdesi a sedím. Viem to presne, môj zadok niečo tlačí. Snažím sa, chcem zistiť pôvodcu, byť dôkladný. Hm, smiešne slovo… kedysi možno. Iný príbeh, hovorím si a viem, že mám pravdu. „Pravda,“ povedala by moja matka. Čo to je? Úprimná, jednoduchá žena. Miloval som ju. Vždy, celý život. Aj vtedy, keď ma nechcela nechať na pokoji. Hovoril som jej, […]

Moje nohy, jedna a za ňou druhá. Je to tesné, k omylu však nedochádza, aj obdiv si to zaslúži. Dobre vymyslené, jednoducho na striedačku. Kladiem ich vedľa seba, pomaly a presne. Nepremýšľam, konám automaticky. Len tak, akoby som ani nemohla inak. Vchodové dvere smerom von, práve opúšťam tento priestor. Bezpečie, áno to je ono, za týmito dverami ho strácam. „Dobré […]

Ráno. Ústa sa mi otvárajú samé od seba, spal by som. Krásny pocit, chce sa mi zvaliť na nadýchaný vankúš, privrieť oči a nechať sa unášať na vlnách spánku. Ako doteraz, lenže ten protivník… Budík, chcem ho zobrať do prstov, poriadne stisnúť, až by sa rozpadol na kúsky. Na drobné kúsky, páčilo by sa mi to, už nikdy by zo seba nevydal ani hlások, nevytrhol ma […]

Dnes je taký deň. Matka, aj tá príde, len nie tá moja. Milanova. „Ahoj, miláčik, nezabudni na mamu,“ lúči sa so mnou. „A božtek nebude?“ pýtam sa a smerujem k nemu svoj pohľad. Zatiaľ bez slov, dočkám sa o chvíľu. Skláňa sa ku mne a vtiera sa mi do priazne. Netrvá dlho, bozkáva ma na ústa. Je taký, nechce prestať. Moje oči, privieram ich, nikdy sa na neho […]

Dnes je zvláštny deň, pomyslím si. Hm, ani nie, sme uprostred týždňa a táto streda nie je ničím výnimočná. Teda, pre niekoho možno, pre mňa nie. Alebo aj, už mesiac sa pohybujem v tomto priestore. Práve som si spomenula, začínam počítať, ale sedí to. Celkom presne. Štyri týždne, dá sa to vyjadriť aj takto. Jemne sformujem ústa do úsmevu, pokračujem […]

Vrznutie postele. Zvuk, počuje ho každé ráno. Aj dnes, stačí sa posadiť, nohy spustiť dole. Á, uši dostávajú zabrať. A susedia, ani oni z toho nemôžu mať radosť. To berie, lenže prenájom nepustí, nábytok cudzí, ani posteľ nie je tvoja. Takto to chodí, si v priestore, kde takmer nič nie je tvoje. No a, dnes je taká doba, nemôže mať každý hneď vilu v dobrej […]