Zvuk. Počujem ho, budík, alebo čosi také. Najradšej by som ho prestala vnímať, tak veľmi to chcem. Tie uši. Nie, nič s nimi nie je, len keby neboli také protivné. Sú, všetky tie zvuky, vliezajú mi tam. Postupne aj naraz, mám ich tam, dokonca ich vnímam. Musím, zbaviť sa ich neviem.
Chrbát, ležím v polohe, ktorú v posteli nemám rada. Neznášam ju, vedia to o mne všetci moji blízki. Stena, hľadím na ňu, akoby sa tam dialo niečo veľké. Opak je pravdou, keby aspoň pavúk prišiel. Stačil by mi aj maličký.
Žiadny budík, pracovné dni vystriedala sobota. Pekný deň a ja takto, ležím v posteli v tom rámuse a neviem, čo so sebou. Spala by som. To áno, ale pri zvukoch prichádzajúcich zo všetkých strán to nejde. Nemožné, nepomohli by ani štuple do uší. Vŕtačka? Možno, prebleskne mi mysľou, ale technický typ nie som. Tieto veci nechávam na Stana, nech sa aj on realizuje. Je chlap, k nim to akosi patrí.
Spí, to je nemožné. Pre mňa určite, ale s ním ten hluk nerobí nič. Akoby žiadny nebol. Pozorujem ho, perinu má vytiahnutú poriadne vysoko a spokojne si odfukuje. Závidím, aj ja by som chcela. Asi som citlivejšia. Kašlem na to, natiahnem sa na posteli a zdvíham sa. Pomaly, akosi sa mi nechce.
Ani potichu nemusím byť, vyriešili to za mňa susedia. Pracujú už od skorého rána. Do niečoho by som kopla, začínať víkend takto sa mi nepáči. Zrkadlo, venujem sa mu, len čo sa zjavím v predsieni. Pekný kúsok, máme ho tam už roky. Môj nápad, nezabúdam sa pochváliť.
Stojím pred ním, ešte stále, ani odísť sa mi nechce. V kuchyni aj tak nikto nie je a mne práve čosi napadlo. Ramienko. Beriem ho do prstov, áno šaty, tieto som si kúpila pred niekoľkými dňami a spolu s nimi ďalšie kúsky. Musela som, inovovať šatník, to je čosi pre mňa.
Obzerám sa, kontrolujem každučký detail. Príliš veľký zadok, nakladám sama sebe bez okolkov. A tie prsia, ani tie už nie sú, čo bývali. „Puntičkárka,“ ozve sa odrazu v mojej blízkosti. Preľaknem sa, ale definujem ho. Stano, v tom rámuse som ho vôbec nepočula. Aj on už dospal. „Aká si peknučká,“ povie zaliečavým hlasom. Na odpoveď nečaká, cítim dotyk jeho prstov. „A ten zadok,“ nadvihne tenkú látku mojich šiat. „Pekné sú, ale takto je to lepšie,“ povie so šibalským výrazom v tvári a už ma vyzlieka.
Bozky, zasýpa ma nimi a nesie ma do postele. Neváham, moja ruka okolo jeho krku značí tak veľa. Odrazu mi aj ten rámus prestal prekážať.
Celá debata | RSS tejto debaty