dadama

Tričko či košeľa? Dnes vyhráva to jednoduchšie, navliekam sa do svetlomodrého trička. Na pohľad nič moc, ale ja riešim pohodlnosť. Vyhovuje, končím vetu a dávam bodku. Musím, viac sa k oblečeniu vracať nebudem. Nemôžem , som jednoducho taký.

A prečo nie? Saká, košele, kravaty. Nech sa páči, ale dnes nie. Mám toho plné zuby, akoby som bol stále pod tlakom. Bŕŕ, to je pomyslenie, čosi také mi nevyhovuje. Potrebujem pokoj, mám deficit, akosi je ho okolo mňa málo. Sloboda, to je krása, žiadna kravata, znášam ju v pracovnom procese. Musím, inak by som to nerobil, nie som ako môj otec. Chodil len v obleku, vraj elegancia je pre chlapa dôležitá. No nič, asi nie som celkom chlap. Divný postoj, pre mňa určite.

Neriešim, chcem mať jednoducho pokoj, len toľko, nič viac. Vrznutie zelenej bránky signalizuje nedostatok starostlivosti. Hm, lenže ja… Na čosi také nie som, moja parketa sú paragrafy. Nepríjemný zvuk, konštatujem a radšej zrýchľujem. Konečne, nepočujem ho, to je krása.

Ulica, verejný priestor lemovaný stromami, je ich tu niekoľko zoradených za sebou. Veľmi rušno tu nie je, kdesi z pravej strany vidím matku s detským kočíkom. Zaujatá dieťaťom, asi správny postoj, vravím si. A potom to príde, zvuk do ticha. Ženské podpätky, to klopkanie, pravidelne sa striedajúce a približujúce sa ku mne. Odrazu som napätý ako struna, ani brániť sa nedokážem. Možno aj dych zatajím, keď prechádza popri mne. Určite, som plný očakávania, chcem ju vidieť.

To telo, akoby popri mne preplávala vzduchom, cítim voňavku. Sukňa nad kolená, vypasované tričko, nádherne tvarované nohy vo vysokých lodičkách. Široké boky vlniace sa zo strany na stranu a tie prsia. Dochádza mi dych, túžim po nich. Neotáľam, smerujem k nej svoje sympatie. Úsmev, áno, aj ten na ne zaberie.

Nič, ani to s ňou nepohlo, nevenovala mi ani pohľad. Zúrim, najradšej by som sa za ňou rozbehol a všetko jej vytmavil. Vlastne, moje ego mi čosi také nedovolí, počkám si na druhú. Takých na uliciach je.