dadama

Príbeh, v ktorom môže byť ktosi ukrytý. Ak chcete, hádajte.

Prsty, tie malé potvory. Nechcú poslúchať, akoby im ktosi v mojej blízkosti dával pokyny. Jeden za druhým. Áno, zlatá obrúčka, ktorá pre mňa toľko znamená. Aj tá tu je, aha, vidím ju. A keby len to, dokonca sa s ňou hrám. Doslova nie, len s ňou občas otáčam. Ide to krásne, tak ľahúčko.

Koniec, nič také, už to robiť nebudem. Nesmiem, mojej ženuške by sa to určite nepáčilo. Vlastne, keď tak nad tým premýšľam, o nič nejde. Dokonca by sa mohla tešiť, že ju hrdo ukazujem. Áno, som hrdý na to, že som manžel. Jej manžel. Nie je to čerstvé, ale medzi nami  je to stále silné. Ona a moje dievčatá. Dve, delí ich len niekoľko rokov. Ľúbim ich obe, ale Klárka, hovorím si, je to ešte dieťa. Prítulné dieťa.

Úvahy, v hlave ich mám toľko. Prezentujú sa, klbčia sa o prvenstvo, takmer ako na pretekoch. Lenže, oslnivé myšlienky neprichádzajú. Odmietam ich rýchlosťou blesku, sú nanič, rukou si plesknem po čele. Únava, možno tá za to môže, zvažujem. Kancelária prázdna, nikto okrem mňa tu nie je, všade prázdnota a za oknom čierna, hustá tma.

Hm, to je pohľad, najvyšší čas sadnúť do auta. Smer diaľnica, presne toto potrebujem, už len byť doma. Možno potom to bude lepšie. Nohy bez topánok, večera na tanieri a moje dievčatá. Ako dlho som s nimi nebol. Moje presvedčenie, je také silné, určite to tak bude. Doma, na tom úžasnom mieste niečo vymyslíme. Spoločne s mojou ženuškou, ona je tá, ktorá má skutočne dobré nápady. A potom, všetko pôjde ľahšie, ráno, keď moje auto pôjde opačným smerom. Viem to, už len odtiaľto vypadnúť.