dadama

Sedí v lavici,  akoby tam ani nepatrila. Blonďavá ofina spustená do čela, možno jej prekáža aj vo výhľade. Nezáleží na tom, je to jedna z vecí, ktoré sa tu neriešia. Mohli by sa, veď ako sa vraví, dobrého pedagóga zaujíma všetko.

Hm, dobrý pedagóg, každému vyhovuje niečo iné, jednotné pravidlo pre podobnú definíciu neexistuje. Som opretá o lavicu, nie ako v krčme, len mierne, táto pozícia mi vyhovuje. Dobre vidím na jednu i druhú stranu. Posledná lavica v opačnom rohu miestnosti, tam smerujú moje oči. Drobná postava, akoby mierne schúlená. Evička, je to akási jej pozícia. Neviem, je taká odkedy ju poznám. A to je už pekných niekoľko rokov. Akoby ani nerástla, je takmer stále rovnaká. Nie je ako jej rovesníci, ktorí sa ťahajú do výšky s každým prichádzajúcim dňom. Prerástli ju, stalo sa to, ani neviem presne kedy. Všetky tie dni, ide to akosi rýchlo.

V prednej časti rozľahlej miestnosti je usadená žena. Viac ako moletná. Je telo je nasilu natlačené v akýchsi modrých šatách. Zvláštne, pri každom nepatrnom pohybe jej tela sa preľaknem. Nechcem, ale akosi sa toho neviem zbaviť. Čo keby sa jej roztrhli šaty? Nebol by to pekný pohľad a potom, je to riaditeľka školy.

Do ticha sa ozve hlas. Zase ona, prihovára sa zúčastneným, používa slová ako „vyšetrenie prípadu“. Najradšej by som sa zodvihla a odkráčala preč. Namiesto toho ju počúvam. „Údajné šikanovanie“, takto pomenúva skutočnosti, ktoré otriasli všetkými chápavými pedagógmi. Cestujem očami, hľadám Evičku. Je tam, stále na svojom mieste. Hlava zvesená, akoby odrazu bola pre ňu príliš ťažká  a nevládala ju udržať. Dievčatko, tisne sa mi na jazyk. Počúva, ale nesúhlasí. Viem to. Nemôže, jej krehká detská duša je doráňaná. A na opačnom konci agresorka. Niekoľkokrát za sebou pohodí hlavou, ofinu odfúkne z čela a suverénne hľadí pred seba. Je sebaistá, veľmi dobre vie, komu riaditeľka drží stranu. Vraj šikana. Určite nie, čosi také ona nepotrebuje. Rodičia jej doprajú a s touto tu, by sa nezhadzovala. Možno jej adresovala niekoľko štipľavejších slov, ale myslela to dobre. A prečo nie? Niekto jej to povedať musí, veď vyzerá tak zúbožene.

Hrmot mojej stoličky. Vstávam, už to viac nevydržím, slepá ani hluchá nie som. Nech si o mne pani riaditeľka myslí, čo chce, ja jej pritakávať nebudem. Nemôžem, čosi také si Evička nezaslúži. Na to ju poznám až priveľmi dobre. Je taká dobrá a za problémy svojej matky skutočne nemôže. Kráčam dlhou chodbou a premýšľam. Musím vymyslieť, ako jej pomôcť.