dadama

Ulica plná ľudí, čosi také mi víri v hlave. Zástupy mužov a žien valiacich sa každým smerom, niektorí tam, iní späť. To je život, to je ono a ja niekde uprostred nich. Som jedna z nich, mám čas, neponáhľam sa, čosi také si musím vychutnať. Život v meste, človek nikdy nie je sám.

Vlastne, čosi také už dávno neplatí. Veľmi dávno, dodávam len tak sama pre seba. Musím, potrebujem to, aspoň nejaký rozhovor. Slová, tie malé či väčšie zhluky všakovakých písmen, je ich toľko a predsa. Momentálne je ich nedostatok. Všade okolo mňa sivá, všetko je akési šedivé, akoby žiadne iné farby neexistovali. Neviem, možno sa mi to všetko len zdá, ale asi nie. Na oblohe sa zjavil mesiac a to nie je dobré znamenie, o chvíľu bude tma. Zasa tma, vravím si a pokračujem v ceste. Začína mi byť zima od nôh, tenisky, to je nápad, mohla som to aj lepšie vymyslieť. Do teplôt okolo nuly by boli lepšie čižmy. Boli, konštatujem a radšej to nechám tak, dnes som to nevychytala.

Slabučký hlások, akoby prichádzal kdesi z diaľky. Kdeže, okamžite spozorniem a hľadím priamo pred seba, dokonca sa skláňam. Kočík, moja pozornosť smeruje presne tam. Dieťa, maličký uzlíček, ktorý ma tak zaujíma. Musí, hovorím si matka. Nie dlho, je to také čerstvé, doslova niekoľko dní. Veronika, moja dcéra, tak jej hovorím. Pekné meno, pre mňa určite, vybrala som ho sama, ani manžel nenamietal. Keby len to, ale mám aj iné starosti. Horšie. Matka, ozýva sa mi v hlave, je to stále tam. Prenasleduje ma to, musím na ňu dávať pozor.

Vidím tú tváričku, drobné pršteky, jemne privreté očká. Krásna je a len moja, vlastne aj manželova. Lenže on tu nie je, práve teraz je kdesi v práci. Musí byť, všetko je, ako má byť… Hm, ešte nedokončím myšlienku a už nesúhlasím. Nechcem, aby bol tam, potrebujem ho, aby bol tu pri mne a malej, rodinná prechádzka, tak by sa mi to páčilo. Povedal by mi niekoľko povzbudivých slov určených len mojím ušiam. Presne tak to chcem. Miesto toho okolo mňa pobehujú cudzí ľudia a ja som plná strachu o náš maličký poklad. Viem len jediné, musím ju ochrániť, aby sa jej nič nestalo. Je to moja povinnosť aj v týchto ťažkých časoch.