dadama

Chodba dlhá, steny biele. Biele? Hm, pýtam sa, akoby som sa mal koho. Nemám, ani cestou sem som veľa živých tvorov nestretol. Mačku potulujúcu sa popri autách, hľadajúcu akýsi zdroj tepla, postaršiu ženu s divným výzorom v tvári a partnerov zavesených rukami do seba. Nič viac, bolo to naozaj všetko, ulica tichá, mĺkva.

Nesťažujem sa, pokojné rána mám dokonca rád, stačí vyjsť na ulicu a človek si odrazu uvedomuje toľko vecí. Každý deň, to nekonečné náhlenie, ktoré nemá koniec, pohlcuje človeka od hlavy po päty. Dnes nie, všetko je spomalené, akoby sa život zastavil. Aspoň na chvíľu.

Chodba, tam kdesi som skončil, tvárou sa mi mihne grimasa. Vraj biela. Kdeže, kedysi dávno možno, teraz skôr odtiene šedej, od svetlej po tmavšiu. Nič pekné, pomyslím si a šúcham si nohy o väčšiu rohožku. Bez blata, ale zvyk je zvyk, robím to tak už roky. Moja matka, ešte ona ma to naučila, muselo to byť, bez toho by som do domu nevstúpil.

Neotáčam sa, nemám prečo, keď mi do uší vlezie akýsi zvuk. Spozorniem, kdesi v mojom vnútri sa objavujú pochybnosti. Taký tichý, skôr nenápadný. Možno dych, stojím bez pohybu, chcem sa uistiť, že som nič nepočul. „Dobré ráno, pán Kasperský,“ ozve sa odrazu. A je to tu, už niet pochybností, moje uši neklamali. Žena, hlava pootočená vpravo smerom ku mne, pery ukryté pod poriadnou vrstvou rúžu. Tmavočervený, presne ten, ktorý je mnohých mužov príťažlivý.

Vstáva, spôsobne, pomaly, akoby ma chcela upútať. „Čo tu robíte?“ pýtam sa odmeraným hlasom, nemám náladu, môj pokoj je preč. Je ticho, nevraví nič, len kroky, už je bližšie pri mne. „Potrebujem vaše služby,“ ozve sa po chvíli. No nie, nemôžem tomu uveriť, je nedeľa. „Áno, viem, nepracujete,“ povie za mňa, akoby čítala moje myšlienky. „Presne,“ poznamenám, aby som jej nedovolil pokračovať.

Rohožka, aby som nezabudol, venujem sa topánkam. Vyrušila ma uprostred niečoho veľmi dôležitého. Otvorím dvere, pomaly vchádzam, keď zbadám červenú. Tmavočervená, presne ako rúž, jej nalakované nechty sa ma takmer dotkli. „Prepáčte, smiem vojsť?“ Chcem povedať nie, zakázať jej vstup, nech ma neotravuje. Lenže ona, má na mňa akýsi zvláštny vplyv. Kývnem jej rukou.

Dvere zatvorené, ja za stolom v pohodlnom koženom kresle, v ruke fajka. Konečne tabak, slastný pocit, keď si prvýkrát potiahnem. Oproti mne ona. Nesedí, stále stojí takmer vo dverách. Mal by som niečo povedať, ujať sa toho, keď už je vo vnútri. Lenže mňa to baví, je to ako hra hladnej mačky s myšou. Obzerám si ju, doteraz som nemal možnosť, zboku som toho veľa nevidel. Vysoká, dobre stavaná, povedal by som, správne partie. „Zložte sa,“ dostanem zo seba a rukou ukážem na vešiak v rohu miestnosti, ani neviem prečo. Vlastne, ten dlhý kabát, do ktorého je zahalená mi prekáža. Nespraví tak, namiesto toho podíde k môjmu stolu a kabát si prehodí cez operadlo jednej zo stoličiek.

Čierne lodičky na vysokých podpätkoch vydávajú klopkavý zvuk a zvýrazňujú jej nohy. Krátke šaty sú kombináciou čiernej a červenej a tesne obopínajú jej telo. Hm, to sú prsia, plný dekolt mi ponúka aj kúsok červenej čipkovanej podprsenky. A zadok, nádherne tvarovaný, pevný. No nie, takmer som aj na fajku zabudol. Len čo si sadne, jednu nohu prehodí cez druhú. Spôsobne, aby ma upútala a zvýraznila isté partie.

Živočíšna žena, na pravej ruke obrúčka, zlatá, hrubšia. Majetná, odhadujem a núkam jej cigaretu. Výberovú, aby nepovedala. Dá si povedať, okamžite jej ju pripaľujem. „Viete, môj manžel…“ púšťa sa do rozprávania a k perám prikladá cigaretu. „Je starší a ženy, tie na neho letia.“ „Nie ste v manželskej poradni.“ Pozrie mi do očí, možno by ma aj prebodla pohľadom, moja poznámka sa jej nepáči. Vôbec mi to neprekáža, užívam si to, dráždiť ju sa mi páči. „Som detektív,“ dokončím načatú myšlienku a sledujem reakciu. „Prepáčte, nezmýlila som sa a platím dobre, môj manžel je majetný.“  Uškrniem sa, možno viac ako by bolo vhodné. „Moje služby sú drahé,“ nedám sa. Zhlboka sa nadýchne sa, nadvihne  dekolt, pozrie mi do tváre. Nie je to príjemný pohľad, na čosi také zo strany mužov nie je zvyknutá.  „Dám vám čas na rozmyslenie, tu je moja vizitka, ak sa rozhodnete správne, ozvite sa.“

A je preč, ani dvere nezavrela. Spravím to za ňu, v prstoch jej vizitka. Mám ju pred očami, je to také zvláštne. Moje prsty, akoby sa niečoho dotýkali, s niečím pohrávali. Prsníky, tie teda sú, jemné, bradavky postupne tvrdnúce. Jazyk, aj ten sa pridáva, nechce zostať bokom, len sa do nich zaboriť. Žena, jedna z mnohých v mojej kancelárii, hovorím si, len čo prídem k dychu. Lenže táto ma dostala, viem, že jej zavolám.