dadama

Pavol, Michal, Tomáš, možno Jozef, Vladimír. Moderné či staršie.  Vlastne, všetko úplne jedno. Mená, nič iné, len čosi, čo nám pridelia pri narodení. Áno, každý také dostal a potom si nevyberieš, celý život používaš, čo máš. Žiadny výber, nič také, už to spravili za teba.

Hm, Patrik, maličký drobec s tmavou šticou bohatšou ako je u bábätiek zvyčajné. Kolegyňa Mirka sa práve dnes stala babkou. Prvýkrát, pre ňu skutočná udalosť, v očiach plno radosti. Bodaj by nie, tie maličké stvorenia roztopia aj tvrdého chlapa, ktorý je presvedčený o opaku. Tiež som taký bol, do momentu, keď mi dcéra ukázala ten poklad naživo. Jemné telíčko, drobné pršteky a neustále hladné ústočká. Adamko, náš najstarší. Boli časy, akosi spomínam. Päť rokov dozadu, dnes by za mňa už aj šoféroval, vyspelý je a neskutočne zvedavý. Žiadna pokojná povaha.

Televízna obrazovka priamo predo mnou, môj jediný spoločník v tichom byte. Manželka v práci a ja doma, posledné roky nám to vychádza akosi na striedačku, len víkendy sú spoločné. Tlačovka, jedna z mnohých, už zasa. Ruky, pracuje s nimi, akoby nemohol inak. Ale veď… Nemôže, on to nedokáže, to by nebol on. Papiere, grafy, čísla, ukazuje, vysvetľuje. A hovorí. Plošné testovanie, vlastne skríning. Výborná akcia, nové ložiská koronavírusu odhalené. A ďakuje, vraj všetkým zodpovedným za to, že prišli.

Vstávam, tlačí ma pocit, že musím niečo podniknúť. Okamžite, bez akéhokoľvek otáľania. Zbaviť sa ho, len to jediné sa mi páči, nevidieť ho a nepočuť. Aspoň chvíľu.