dadama

Prázdnota, pozerám sa dovnútra. Snažím sa, ale nemení sa to, veľa toho nevidím. Chcem, len akoby kdesi bola chyba. Nie a nie docieliť želaný efekt. Predstavivosť, to je nápad, možno pomôže. Privieram oči, nie veľmi, len máličko, pokúšam sa aj o nemožné. Situácia sa mení, je tam, priamo predo mnou. Veľký, nádherne vyfarbený, tie chrumkavé okraje. Vôňa, to je ona, poznám ju, taká dôverne známa. Začína sa to nenápadne, šteklí ma, akoby si ma doberala. Netrvá dlho, všetko sa zintenzívňuje, naráža mi do nosa. Nebránim sa, dokonca sa mi to páči, otváram ústa. Sústo, úplne prvé, už je tu. Chňapnem po ňom, musím, viac to nevydržím. Prekvapenie, oči otvorené, odrazu, tak náhle. Aj vôňa je preč, necítim ju, akoby tu nikdy nebola a tie ústa. Klapli naprázdno, hlupaňa, ako som si mohla myslieť.

V hlavnej úlohe rezeň, šťavnatý kúsok bravčového mäsa obalený v strúhanke. Hm, chcem si dať, aspoň jediný. Nemala som otvoriť oči, mohlo to dopadnúť úplne inak. Nadávam si, možno by som si aj hlavu tresla, ale načo, realita nepustí. Televízor to nie je, rozprávka o nádherne chrumkavom rezni sa dávno skončila, nezostáva mi iné, ako zmieriť sa so skutočnosťou. Ruka položená na otvorených dverách chladničky, hlava takmer vo vnútri. Nič, okrem nejakých zvyškov samá prázdnota. Zvyšok horčice vo farebnom tégliku, sklenený pohár ponúka trocha tatárskej omáčky, zopár vajec, zvädnutá paprika a niekoľko listov špenátu. No to je výber, ešte v hornej polici zašitý syr v črievku.

Chlebovka, pekná, pomerne štýlová, dala som za ňu poriadne peniaze. Nevadilo mi to, rozhodnem sa a idem si za svojím, som taká. Aj s ňou tak bolo, raz prelistovaný katalóg a hotovo, cena druhoradá. „Nekupuj ju, je predražená,“ hovorili hlasy okolo mňa. Nech si hovoria, rozhodnutie je na mne, chcem, mám. Otváram ju, moja záchrana v poslednej chvíli, myslím si. Veľa toho v nej nie je, taký drobec, dva, možno tri krajce chleba. Beriem ho do rúk, skúšam prstom. Nič moc, ani neviem koľko ho tu mám. Syr, videla som ho tu, zahajujem návrat do chladničky. Črievko, jedno pichnutie, postupne stláčam. Vyteká, no do čerta, už ho mám aj na prstoch. Nie, tam nepatrí, musím ho dostať na chlieb. Hotovo, výsledná porcia na tanieri, syrový chlieb s paprikou.

Sedím, som pripravená, konečne jedlo. Brucho, hlasné zvuky vychádzajúce z neho dávajú signál. Daj sa do toho, hovoria. Poslúcham, jeden kúsok v ruke, zuby takmer zaborené, hryziem. Premieľam, jedna strana, potom druhá. Chuť, rozvíja sa mi v puse, postupne, stále viac. Nerozumiem tomu, moje telo, akoby sa so mnou niečo dialo. Chuť, to je ono, zbaviť sa jej, to jediné potrebujem. Fuj, je to preč, ústa vyplachujem vodou. Ešte raz a potom celé od začiatku, odporné, nenaservírovala by som to ani nepriateľovi. Syr, pekné, farebné balenie, tvári sa tak profesionálne, ale všetko je inak, ešte chvíľa a utekám vracať. Dátum, drobné číslice z obalu, lúštim ich, chcem byť múdrejšia. Nič, stále čerstvý, ešte niekoľko mesiacov.

A som bez jedla, aké jednoduché, úplne na začiatku. Bolesť brucha, intenzívna, dotieravá, ani snaha s chladničkou nevyšla. Chcem snívať, vrátiť sa tam, kde som skončila. Nechcem tak veľa, len sa dobre najesť.