Posteľ zastrčená kdesi v rohu miestnosti. Oba okraje lemované vysokým dreveným rámom. Vankúš mohutný, obliečka so širokými modrými pásikmi. Perina posiata drobnými farebnými kolieskami. Zvláštna kombinácia, akoby k sebe ani nepatrili. Opak je pravdou, dostal ich do daru. Od dcéry, vraj niečo praktické. Veľmi sa mu nepáčili, ale nenamietal, čosi také do jeho domácnosti už dávno nepribudlo. Pre neho sú to pletky, inak povedané, Ankine starosti. Nikdy za celé tie roky sa do toho nestaral, spoliehal na ňu. Vedel prečo, nikdy im nič nechýbalo, jednoducho to mala pod palcom. Potom už nič nebolo ako kedysi, opustila ho tak náhle. Nechcel tu zostať, prosil, aby ho vzala so sebou. Možno aj chcela, ale nevyšlo to. Videl ju ešte niekoľkokrát, len tak úchytkom, narýchlo. Zakývala mu na rozlúčku a bola preč.
Potiahne nohou, ten studený vzduch mu nerobí dobre. Vlieza mu pod perinu a neustále do neho dobiedza. V izbe sa kúri, ale veľmi citeľné to nie je. Možno vietor, od rána poriadne hvízda, rámy okien praskajú. Obloha zamračená, ťažké mračná nie a nie sa nadvihnúť. Viečka mu oťažievajú, otáča sa nabok. Na pravý, tak ako vždy. Zaspáva, cíti to tak, pomaličky sa vzďaľuje prítomnosti.
Miestnosť, veľká ani malá, zdá sa mu taká akurát. Anka, vidí jej do tváre. Je to ona, poznal by ju aj so zatvorenými očami. Figúrky poukladané na stole. Stoja kdesi tam, tesne pred ním. Biele a čierne, tieto farebné kombinácie sú mimoriadne ľahko rozpoznateľné. Obzerá si ich dôkladne, niekoľkokrát za sebou. Nemýli sa, šachové. Jeho sú biele, prvý ťah patrí jemu. „Ťahaj,“ hovorí mu chlapčisko sediace oproti nemu. Chvíľku váha, ale odhodlá sa. Hra pokračuje, šachovnica sa vyprázdňuje. Postupne, ako pribúdajú ťahy. „Mat,“ šepká mu hlas. Kde, pýta sa sám seba, nevie sa sústrediť. Je si istý len jediným, Anka, hlas patrí jej. Snaží sa, koncentruje všetky sily. Hľadí pred seba, hľadá riešenie. Je tu, vie to veľmi dobre. Má to, takmer zvýskne od radosti, zdrží sa výkriku v poslednej chvíli. Ťah koňom, taký jednoduchý. Mal ho priamo pred nosom. Vstáva, stisk jeho ruky je silný. Gratulácia, vyhral, je víťaz.
Anka, hľadá ju očami, musí tu byť. Šachové figúrky, nevidí ich, sú preč, nikde ani jediná. Oči pootvorené, pomaličky sa preberá. V miestnosti zima, nezmenilo sa nič. Možno vietor, trocha spomalil. Bola tam, videla ťa hrať, hovorí mu hlas. Tichý, tajomný. Nepozná ho, ale rozumie mu. Dnes vyhral, súper neznámy. Ale príde deň, s Ankou dá partiu, ich spoločnú. Nebude jediná, vie to takmer naisto. Ona ho tam počká, ešte aspoň chvíľu.
Celá debata | RSS tejto debaty