Hýbem sa, vlastne nie, som úplne bez pohybu. Zvláštna situácia, akoby som ani sama nevedela, čo robím. Ráno, možno ešte spím, vyhodnocujem situáciu. Kdeže, raňajky naplnili môj žalúdok, aj prvá káva už bola, ešte stále mám v nose tú úžasnú vôňu. Áno, mlynček na kávu je skvelá vec, darček od maminy. Ona ma vie potešiť.
Sedím a hľadím smerom k mužovi v čiapke so šiltom. Opätuje môj pohľad, ale tvári sa akosi zvláštne. Asi za to môžem, ten môj úsmev, vyzerám divne. Autobus odchádza zo zastávky, opäť som v pohybe. Radšej odvraciam zrak a venujem sa dianiu za oknom, kde malé dievčatko trucuje a odmieta dať ruku matke. Pozorujem ich ešte chvíľu a potom zabúdam na dianie okolo mňa.
Nechávam sa hojdať na vlnách spomienok. Svieti slnko, moja krátka sukňa robí problémy, vlastne je za tým vietor. Príliš silný. Rasťovi sa to páči, chlipne si kávy a vtisne mi bozk na líce, akoby ním chcel pochváliť nový kúsok môjho oblečenia. Registrujem ho, keď odrazu prichádza ona. Bez varovania, len tak. Nevolal ju nikto, ja, Rasťo, ani ďaľší hostia. Sledujú ju však všetci, je tak blízko, odvaha jej nechýba. Ja by som sa bála, ale ona… Postaví sa priamo pred nás, vystrie svoje telo a náhlivo sa zohne.
Je celá čierna, nikde ani náznak inej farby. Obdivujem ju, nespúšťam z nej zrak, musím zistiť, čo je vo veci. Mám to, za všetkým je hlad, aj vrana má svoje potreby. Skacká po stole bez hostí s porozhadzovanými hranolkami. „Gurmánka“, konštatujem a venujem sa prichádzajúcemu čašníkovi.
Tma, autobus s rachotom vošiel do tunela a vytrhol ma zo spomienok. Je to také náhle.
Celá debata | RSS tejto debaty