Modrá a okrem nej nič. Len farba, úplne obyčajná, takých je. Lenže, chce sa mi povedať. Nepoviem, namiesto toho premýšľam. Akoby som musela. Nie, tak to nie je. Vonku je daždivo od skorého rána, výdatné dažďové kvapky bičujú okno, sú také hravé, dopadnú na sklo, kĺžu sa po ňom a spájajú sa do súvislých pramienkov. Zvyknem ich pozorovať, dnes však nie, ešte som sa nevytiahla z postele. Kúsok chodidla, to áno, ale nič viac, akosi sa mi teplej postele zažiadalo.
Marek odišiel na celý víkend za pracovnými povinnosťami a v mojej blízkosti nie je nikto, kto by ma motivoval. Potrebujem to, som taká. Ale nezaháľam, venujem sa modrej. Spomínam si, chcem vedieť aj tie najmenšie detaily. Muž, oblečené biele tielko skombinované s teplákmi, vlasy sčesané nabok, hladká tvár bez fúzov. Neviem, takto nejako si to predstavujem, mohlo by to tak byť.
A tam kdesi ja. Na kolene, sedím si tam a tvárim sa zaujato. Vlastne som, ani nedýcham, ešte aj ústa mám pootvorené. Usmievam sa, ale teraz som v súčasnosti, v posteli. Čiara, znovu som pri nej, ešte som s ňou neskončila. Vždy takto začínal, nikdy to nemenil. Aj ja som bola vždy rovnako zaujatá, vedel to so mnou. Modrá čiara, to ona, položil pero na papier a potom sa diali veci. Niekedy kreslil rovnú, potom krivú, inokedy okrúhlu. Ale vždy to bola čiara, obyčajná, jednoduchá.
Vždy niečo vzniklo, raz auto, potom tank, inokedy bábika. Išlo mu to tak krásne s ľahkosťou v ruke, akoby mu lietala po papieri. „Pozri sa, moja malá,“ prihováral sa mi. Nepamätám si to, mne o tom hovorila mama. Nevadí mi to, spomienky na otca sú vždy krásne. Aj v daždivý deň.
Celá debata | RSS tejto debaty