Jeden krok, dva, akosi mi to prepletanie nohami dnes nejde. Oťaželi mi nohy, akoby každá z nich bola ozdobená ťažkým závažím. „Možno teplo,“ povie žena kráčajúca popri mne. Evička, stará známa, už sme spolu čosi preskákali, poznáme sa dlhé roky. „Teplo?“ pýtam sa, akoby som nepochopila. Ale o tom to nie je, chcem len zdôrazniť, že toto pomenovanie sa mi nepozdáva. „Skôr horúčava,“ dokončím myšlienku.
Prechádzame cez úzku lávku jedna vedľa druhej. „Mám ťa rada, veď vieš…“ rozhovorím sa odrazu. „Deje sa niečo?“ pozrie na mňa hnedými očami, v tvári ma zvláštny výraz. Robí si starosti, vidím to na nej. Nie, to nechcem, lenže dnes nie som vo svojej koži, ani telo ma neposlúcha. Z malého ruksaku vylovím fľašu vody. Minerálnej, poriadne si upijem. „Lepšie?“ pýta sa a pozerá do potoka. „Neviem, tá hlava, akosi sa mi motá,“ dotýkam sa prstami svojho čela. „Opatrne,“ chlácholí ma a chytí ma za ruku. „Nechcela som to pokaziť,“ hľadám ospravedlňujúce slová. „Nechaj tak, asi potrebuješ tieň, vezmem ťa domov.“ Chcem jej oponovať, povedať, že sme sa nevideli tak dlho. Nemôžem, cítim sa tak zvláštne, nie som toho schopná.
Pomalými krokmi kráčam poľnou cestou, tenisky mám zaprášené. „Už som skoro doma,“ upriamujem jej pozornosť na zelenú bránku. Odomykám, ozve sa vrznutie. „Aké nepríjemné,“ skonštatuje a ja súhlasím. Treba ju namazať, viem, len keby mal kto. Dva roky, toľko je Ivan mŕtvy a ja na to nestačím. „Pôjdeme do domu?“ „Nie, zostanem na lavičke, tu ma môžeš nechať.“
Nechce, akoby mi neverila, práve prejavila priateľskú zodpovednosť. Lenže ja to myslím vážne, chcem si posedieť na lavičke v tieni, moje obľúbené miesto. Sedávala som tam… s Ivanom. „Uvarím ti čaj?“ obskakuje ma. „Nie, žiadne starosti, pokojne môžeš odísť, ozvem sa ti telefonicky.
Bránka, vrznutie a som sama, Evička konečne pochopila. Opriem sa o operadlo lavičky, nohy natiahnem a pozerám sa pred seba. Záhrada, rozprestiera sa priamo predo mnou. Kedysi, Ivanova pýcha, dnes moja. Prevzala som to, obzerám si plody svojej práce. Červená, udrie mi do oka. Tá veľkosť a tvary, hneď som dostala chuť. Mňam, musím ju mať. Vstávam, niekoľko krokov, jeden pohyb a je v mojej dlani. Kombinácia červenej a zelenej, jednoducho kráska, chuťové poháriky sa aktivizujú.
Kuchyňa, som vo vnútri. Robím jej kúpeľ, chcem jej dopriať, sledujem kvapky stekajúce po jej oblých tvaroch. Nádhera, je taká urastená, kladiem ju na drevenú dosku a krájam. Na plátky, tak to mám najradšej. Chlebík s čerstvou rajčinou, mňam, začínam sa cítiť lepšie.
Celá debata | RSS tejto debaty