dadama

Izba, steny biele. Nuda, preletí jej hlavou, mohla tu byť nejaká farba. Hm, ona chcela, len keby ten jej chlap nebol taký tvrdohlavý. Lenže je, po otcovi, ten keď sa zaťal… Sú to už roky, ale o mŕtvych len dobre. Áno, ale čo je pravda, chce sa jej ešte podotknúť.

Melódia známej piesne pretne ticho panujúce v miestnosti. Telefón pridáva na intenzite. „Áno, zlatko,“ začína príjemným hlasom. Potom počúva bez jediného slova. „Čože?“ ozve sa odrazu a v tvári sa jej zračí hnev. „To ako dnes? A kedy prídeš?“ No nie, ešte toto jej chýbalo. Marek, už dávno mal byť doma. No dobre, zdržal sa, myslela si. A on takto, vraj ryby a príde po víkende.

Nervozita, oblieva ju, do tváre jej vstupuje teplo. Chce zostať pokojná, vyrovnaná sama so sebou. Ale kdeže, zasa to na ňu prišlo, bez varovania, len tak. Vlastne, celkom bez príčiny to nebude, za všetkým je jej manžel. A ten jeho hlúpy telefonát. Nepotrebovala ho, možno sa nemal vôbec ozvať a mohlo to byť lepšie. Však nie je malá a robí to tak aj ich jediná dcéra, naučila sa. A vôbec, za posledné roky aj tak nikam nechodí, jedine priateľská rybačka. Presne ako teraz, už vidí tú rybu na svojom tanieri. Pstruha má najradšej, nádherne mäkké mäsko.

Dosť bolo, povie si, keď sa u nej zintenzívni tvorba slín. Mňam, asi už aj pomyslenie na jedlo jej nerobí dobre. Posadí sa na posteľ a obzerá sa okolo seba. Steny, kdesi tam skončila, spomína si. Modrá, tá by sa jej páčila, jej predstavy sú pomerne konkrétne. Áno, sem by dala modrú, možno niekoľko odtieňov. Pri nízkej skrinke by nechala bielu, celkom tam pasuje. Zrkadlo, prebehne ho pohľadom, jej obľúbený kúsok, dostala ho do daru.

Posadí sa na posteľ a pozerá pred seba. Vidí sa tam. Tvár, akoby bez farby, očné viečka ovisnuté. Nečaká, náhlivo sa postaví, tento pohľad sa jej nepáči. Iná žena, hovorí si a rukami chytá tvár. Svoju vlastnú. Nie, toto nemôže byť ona, je si istá. A vtedy sa to stane, v zrkadle je iná žena. Vidí ju, akoby práve vošla do jej izby. Žiarivá pleť, vrásky žiadne, plné pery. Preľakne sa, potom sa však chytí. Danica, suseda z druhého poschodia. Vychádzajú spolu pomerne dobre, len keby nebola taká pekná. Závidí jej, dokonca to tak pomenúva. Občas, ale pred manželom nie, chlapom netreba povedať všetko.