Posteľ, to zvláštne miesto, mala by som z neho vstávať oddýchnutá. Hm, dnes nie, akosi sa mi nedarí. Práve naopak, celé telo mám akési polámané, akoby ma bolel každý kúsok. Zrkadlo, ešte aj to je proti mne. Moja tvár korešponduje so zvyškom tela. No nie, na toto si nezvyknem, rýchlo sa strácam v kuchyni. Tam nemám zrkadlo, neuvidím sa.
Voňavá káva v mojom obľúbenom hrnčeku a ja kdesi pri toaletnom stolíku. Pokúšam sa, robím aj nemožné, potrebujem oživiť tvár. Nemôže pôsobiť tak zvädnuto. Vôňa čerstvo zaliatej kávy mi dráždi nos. Nádhera, viac to nevydržím, pomaličky sŕkam. Už mám popálený jazyk, jedujem sa skôr, ako sa dostanem do polovice hrnčeka. Nedočkavá som, hovorím si, keď pocítim nepríjemný pocit.
Dokončovacie práce, na tomto poli sa mi dnes skutočne darí. Pozriem na seba do zrkadla, úplne iná žena, chcem potešiť samú seba. Stalo sa, psychika je na tom hneď lepšie, toto sú veci, ktoré žene pomôžu. Sebavedomie je potvora.
Ulica, vysoké biele domy, ktoré nepoznám. Možno, hovorím si… Nič, v tomto bludisku sa strácam, musím sa držať hlavného chodníka. Orientačný bod, snáď pomôže. Vysoké podpätky, vnímam ich ako čosi mimoriadne dôležité a popri úvahách sa rútim k autu. Stretnutie, točí sa mi v hlave, ani na šoférovanie sa sústrediť neviem.
Miestnosť, kdesi za mnou okná a na nízkom stolíku so širokými nožičkami , káva. Druhá v poradí, konštatujem a sŕkam. Ako zvyčajne, ale nechutí mi, príliš kyslá. Priniesla mi ju mladucha v krátkej sukni. Starší muž, na dnes môj obchodný partner, takmer na nej oči nechal.
Takto teda nie, kávu mi spravila nechutnú, ale predvádzať sa bude. Ja v jej rokoch… Nepremýšľam, namiesto toho ťahám zbrane. Mám síce o nejaký rôčik viac, ale aj skúseností. S ospravedlnením opúšťam kanceláriu a pri návrate si spôsobne prekladám jednu nohu cez druhú. Na nohách sa mi vynímajú červené lodičky s vysokými podpätkami. Dobrý výber, konštatujem, keď ho zbadám, ako ma sleduje. Tak a teraz sa nedám, nejaká nezrelá slečinka mi nemôže konkurovať. Nech skúsi.
Celá debata | RSS tejto debaty