dadama

Posteľ, nádherné miesto, ranné leňošenie je skutočne krásne. Len tá hlava, je plná toho, čo musím. Nechcem na to myslieť, je sobota, potrebujem oddych. „Miláčik, veď už vylez z postele,“ usmieva sa na mňa moja polovička vo dverách spálne. Zlatíčko, ešte aj božtek mi venoval. Sú za tým raňajky, akoby som to nevedela.

Nehovorím nič, zostávam mĺkva, takto mi to vyhovuje. Oči privreté, opäť sa mi to začína páčiť. Len do momentu, kedy od dverí počuť kroky. „Mami, kde mám to obľúbené tričko?“ No nie, ešte aj Silvia, zabúda rešpektovať moje súkromie. „Je moje alebo tvoje?“ pýtam sa pre zmenu ja a so zúrivosťou v hlase sa posadím na posteli. Nohy zvesím dolu a len tak pozerám pred seba. Netrvá dlho a siaham po župane. Musím, zima je mi.

Ešte príjemne teplé papuče a smer kuchyňa. Tričko riešiť nebudem, mladá nech si zvyká, nie som jeho majiteľka. A vôbec, musí vedieť, kde má svoje veci. Zvuk rýchlovarnej kanvice odo mňa odoženie aj posledné zvyšky spánku. Káva, to je potešenie, ešte trocha studeného mlieka. Ochutí aj ochladí, pomaličky začínam sŕkať.

Raňajky strieda hukot vysávača, sobotný kolotoč v plnom prúde. Behám s ním po byte a občas pozriem na Mareka. Jeho pohľad hovorí za všetko, upratovanie neznáša. Dcéra sa vyparila z domu aj bez trička, vraj si uprace popoludní. Najlepšie vôbec, akoby som nevedela, moja dcéra je celý manžel.

Dobre teda, na dnes stačilo. Ešte posledné drobnosti a lúčim sa s miláčikom, ostatné je na ňom. „Neboj sa, po filme sa do toho pustím.“ Nekomentujem, niekoľko slov na rozlúčku a zatváram dvere. Sobotňajšia prechádzka lesnými cestičkami sa blíži, idem si liečiť telo i myseľ.

Stromy, listy a pomedzi ne slnko, akoby práve so mnou hralo schovávačku. Do nosa mi vlieza vôňa húb, v momente si spomínam na otca. Miloval huby, nie však v košíku, ale v lese, bol to skutočný milovník prírody. Asi z neho niečo mám, pomyslím si, keď zbadám siluetu muža. Nevenujem sa mu, turistov je okolo mňa dosť. Až potom, keď sa priblížim, jeho tvár je mi nejaká povedomá. Zamýšľam sa, ani sa nepohybujem, dávam do toho všetko sústredenie.

Mám to, Karol, chalan zo sídliska. Vlastne mládenec, bol odo mňa starší, vždy pôsobil tak mužne. Vlasy prešedivené, sčesané do boku, postava štíhla, ešte aj tá chôdza mu zostala. Stojím, akoby som sa ukrývala do koruny stromov. Nie celkom, opatrne ho pozorujem, možno chcem o ňom vedieť viac. Sú to už roky, boli sme takí mladí. A neskúsení. Hýbe sa a pri ňom dievčatko, malé, možno štyri roky, nie viac. Drží ho za ruku.

Kráčam, dala som sa do pohybu, idem opačným smerom. Pre istotu, bude to tak lepšie, pre neho, pre mňa, pre všetkých. Už nie som to bezstarostné dievča. Muchotrávka červená priamo pri chodníčku, krásna je, pod nohami mi praskajú žalude. Dýcham zhlboka a užívam si les. Len myšlienky ma akosi neposlúchajú, nedajú si povedať. Možno som mala… len sa s ním dať do reči. A dievčatko? Dcéra, vnučka, ani to neviem.

Chcela som, možno až veľmi, naša láska bola silná. Vtedy, tak dávno. Zvečerilo sa, slnko sa chystá za obzor, vychádzam z lesa. Kdesi vo vnútri mám smútok.