dadama

Priestor, izba. Štyri steny, všetky biele, možno kocka. Nemusí to tak byť v matematike som nikdy nebola dobrá. Geometria ešte horší level, všetky tie útvary, rysovanie a výpočty. Ešte aj učiteľka bola nanič, tlstá a odporná, tvár jej zdobila ďalšia brada. Nie jedna a možno by ani pri dvoch nezostala. Bola mladá, pohybovala sa ťažko a pri každom kroku fučala. Hovorili sme jej „lokomotíva“, pasovalo jej to.

Minulosť, toto všetko som prežila kedysi dávno, sú to už roky. Slnko, začína mi vliezať do izby, aspoň niečo pozitívne, pomyslím si a vystrčím nohu spod periny. Len tak opatrne, niekoľko prstov, akoby som sa bála. Možno aj, zostávam v pomykove. Obzerám sa po izbe, otáčam hlavu. Vstávať, to by som naozaj mala, asi najvyšší čas.

Tomáš, ten jeho úsmev, predstavujem si ho, ako ma pobozkal pri odchode do práce. Zvyčajne precitnem, lenže… Takto je to každý pracovný deň od pondelka do piatku. A dnes?

Piatok, posledný pracovný, ale všetko je inak, akosi postavené na hlavu. Bez manžela, bez jeho jemného bozku. Nechcem vstávať, ani slnko ma nemôže presvedčiť. Je také pozitívne, slnečné lúče pomaličky presvetľujú izbu. Lenže ja, nie som taká silná, nedokážem to.

Musím, chcem, to všetko sú slová, je ich toľko, mám ich všetky v hlave. Naháňajú sa tam, strkajú do seba a predháňajú sa, aby ma zaujali.

Zvuk, vlastne plač. Detský, dolieha ku mne, dokonca sa zintenzívňuje. Je všade okolo mňa, začína ma tlačiť z každej strany. „Si matka,“ znie v mojich ušiach. Počujem, dokonca si to uvedomujem, ale akoby som nechápala význam týchto slov. Viem len jediné, chcem zostať v posteli, bojím sa z nej vyjsť.

Otáčam sa, hľadám polohu. Možno vpravo, pomyslím si, keď čosi pocítim. Dotyk, som si istá. Natiahnem ruku a vedľa mňa telo. Nič veľké, práve naopak, vidím dieťa. Aké všeobecné slovo, akoby označovalo niečo úplne vzdialené. Kdeže, je tu hneď vedľa mňa. Pootočím sa a pozorujem. Lenka, moja malá dcérka. Vlastne aj Tomášova, ale ten tu už niekoľko dní nie je. Služobná cesta, znie to tak oficiálne.

Spinká, po tom, čo som jej dala cumeľ, vyzerá celkom ako bábika. Aspoň chvíľu, prebdela som takmer celú noc a keby len jednu. Mojím telom lomcuje únava. Nie som zlá matka, len zaspávam.