dadama

Idem, ale akosi sa mi nechce, akoby som bola lenivá. Vlastne aj som, veď kto by nebol. Víkend, to sladké leňošenie. Nie, nebolo ho veľa, ale človek si zvykne, poteší ho aj málo. Stačí poslednýkrát zavrieť bránu školy a potom…

Áno, začína sa skutočný život, mladá duša prahne po dospeláckom svete, je taký lákavý. Smejem sa, tiež som taká bola, plná života, elánu a všetkého okolo toho. Ten pocit mi vravel, že svet mi leží pri nohách.  „A ležal?“ pýtam sa sama seba, akoby som dostala chuť vyhodnotiť predchádzajúce roky.

Vyhodnocovať? A načo? Všetko sa zmenilo tak rýchlo, že som si to nestihla ani uvedomiť, jeden deň striedal druhý. Rutina, povedal by ktosi a bol by spokojný. Lenže ja som iná, mne to nestačí, chcela som dostať viac.

Chcela. No a? Nedosiahla som nič, som len jedna z mnohých, ktorí dopadli rovnako ako ja. Každé ráno v pravidelnom čase vhupnem do pripraveného oblečenia a zatváram dvere bytu. Ako dnes, druhou rukou priťahujem dvere smerom k sebe a otáčam kľúčom v zámke. „Dobré ráno,“ počujem hlas, len čo prejdem o poschodie nižšie. Mužský, definujem ho presne a pridávam podrobnosti. Dávid, stretávam ho každé ráno. Neviem o ňom veľa, len to, že je z tretieho poschodia a nikdy som ho nevidela so ženou.

Hm, to sú myšlienky, trochu sa im smejem. Akoby som sama nevedela, čo chcem. Susedia či niečo viac? Kráča po schodoch priamo predo mnou a ja za ním, do nosa mi udiera vôňa jeho parfému. Pozdrav už máme za sebou a naše cesty sa čoskoro rozdelia. Ja smerom doprava, on doľava, každý z nás po svojom. Do práce.

Ešte buchnutie ťažkej modrej brány a je to definitívne. Aj takto vyzerá dospelácky svet, po rokoch cítim, akoby som sa v ňom začínala strácať.