dadama

Ráno, istý úsek dňa, pomaličky sa prebúdzam. Káva, cítim ju pod nosom, asi ju aj vidím. Kávové zrná, nádherne tvarované, chcem ich cítiť medzi prstami. Presne viem, aké by to bolo, jednoducho som si istá. Farebná dóza s obrázkom drobných kvietkov, to je ona, tam ju skrývam. Hermeticky uzatvorená a potom… Otvorím ju a všade okolo mňa nádherná vôňa.

Hm, presne na toto myslím. Predstavy, tých by okolo mňa bolo, lenže ja chcem viac, neuspokojím sa s málom. Niekoľkokrát sa slastne natiahnem, úplná mačka, len to telo. Také pružné nebude.  Chcela by som, lenže to by som musela preto niečo spraviť. Cvičenie, dokonca pravidelné a s tým mám problém. Začínam, dokonca do toho dávam aj pevnú vôľu, ale nevydržím. Moje odhodlanie je vysoko limitované, všakovaké výhovorky prichádzajú.

Páčia sa mi, akoby som nimi ospravedlňovala samú seba. Snaživá som, poviem si a pery sformujem do úsmevu.  Nohy vyťahujem spod periny a zisťujem skutkový stav. Zrkadlo je ku mne nemilosrdné, odhaľuje aj najmenšie nedostatky v mojej tvári. Za všetkým hľadám slnko, keby nesvietilo do izby, asi by to bolo so mnou lepšie.

A nech, hodím na seba tenký župan a strácam sa vo dverách. Najvyšší čas, pomyslenie na čerstvú kávu mi nedá pokoja. Musím ju mať. Hotovo, rýchlovarná kanvica je plná vody. Televízor, ešte ten mi tu chýba, zapínam ho každé ráno, aspoň mám prísun čerstvých informácií.

Cukor, som na kockový, tak rada sa na to pozerám. Sladká kocka sa ponára do horúceho nápoja a pomaličky v ňom mizne.  Miešam a  hľadím smerom doprava.  Na obrazovke televízora sa toho deje toľko… Tanky, tie hrôzostrašné monštrá, rútia sa prázdnou ulicou.

Nie, na toto sa pozerať nebudem, nechcem, toto nie je môj svet, do toho môjho čosi také nepatrí. Asi by som sa mala urýchlene prebudiť a prerušiť ten hnusný sen. Len keby to bol sen.