Stolička, chrbát pohodlne opretý, pravá noha preložená cez ľavú. Poloha, ktorá mi vyhovuje, veľa toho asi nevymyslím. Ale niečo by som spraviť mohla. Áno noha, vymieňam pravú za ľavú. Nutné to nebolo, rozhodla som sa. Sama sebou, takto mi to vyhovuje, spravím, čo chcem.
Úvahy, je ich okolo mňa toľko, každý deň ponúka ďalšie a ďalšie. Lietajú mi okolo hlavy, najlepší pocit z nich nemám. Dvere, to známe vrznutie a strapatá štica. „Dobré ránko,“ prihovára sa mi Mirko ešte so zalepenými očami. „Kávička by nebola?“ zaznie jeho otázka. Ako vždy, už toľko rokov, usmejem sa trochu nasilu. Nechcem byť nepríjemná, nezaslúži si to. „Miláčik, všetko je na mieste v kuchyni,“ vypoviem myslené.
Ale to všetko okolo mňa, tie témy, problémy, starosti, je to ako bazén plný vody. Plávam v ňom, lenže moje schopnosti, odrazu ani akoby som plávať nevedela. Nejaká neznáma sila ma ťahá ku dnu, už-už mám pocit, že sa utopím. Voda mi vniká do nosnej dierky, pomaličky postupuje smerom vyššie a zatápa môj nos. Lapám po dychu, keď sa ozve: „Ahojček, miláčik!“
Miro, už aj ten odišiel do práce presne v rovnaký čas. Hm a ja som stále tu, jedna noha preložená cez druhú, všetko okolo mňa je statické. Vstávam, idem na to prudko, možno sa mi aj krvný tlak zvýšil. A nech, už na to nebudem dávať pozor. Tie večné rady doktorov, aj tak mi nič nepomôže. Príznaky a príznaky, trápim sa s nimi, je ich toľko. Za všetkým je tá choroba, zmenila mi život a vzala všetko, čo som mala rada.
Telefón, zvoní a zvoní, tá známa melódia. „Áno?“ hlásim sa. „Ahoj, mami, ako ti dnes je?“
Celá debata | RSS tejto debaty