dadama

Šálka na stole a v nej káva. Jeho obľúbená, ešte aj smotanu si do nej dal. Niekoľkokrát ju premieša, ale lyžičku nepoloží, má ju v ruke. Je strnulý, nehýbe sa, akoby to ani nedokázal. Okamih, lenže tento je zvláštny, až príliš.

Až potom, keď príde k sebe, nie celkom, iba čiastočne, kladie malú antikorovú lyžičku na podšálku. A hľadí pred seba, vlastne, úplne presne sa to určiť nedá. Jeho pohľad je neprítomný, akoby ani sám netušil, kam sa pozerá. Možno tá para  vychádzajúca zo šálky s horúcim nápojom, tá by mohla jeho oči pritiahnuť. Lenže, pravda to byť nemusí.

Vstáva, tak predsa, aspoň nejaká aktivita, dnes toho ešte veľa nepredviedol. Lenka by vedela ako na neho, vyznala sa. Jej zvonivý smiech a prudké pohyby, vždy jej bola plná miestnosť. A on, jeho láska k nej…  Prispôsobil sa, tak veľmi chcel.

Zapína počítač, výdobytok modernej doby, ktorý tak intenzívne formuje naše životy. A nech, ani on nie je iný. Rýchlo očami  prebehne niekoľko webových stránok, žiadna správa ho akosi nezaujala. Vlastne, je tu čosi. Čísla naše každodenné, vkradli sa nám do života a teraz…

Štrnásť, číta potichu i nahlas niekoľkokrát za sebou. Protivné číslo, ani pozerať sa neho nechce. Jeho Lenka, mladá a krásna. Toľko života mala ešte pred sebou, miloval ju najviac ako vedel. Miloval a chránil. Vedel, že musí, jej zdravotné problémy, mala to v živote trochu zložitejšie. Vždy a potom, covid to všetko ešte viac skomplikoval.

Respirátor, jej a jeho spoločník, chránili sa, verili, že sa to podarí. „Musíme byť opatrní,“ vravieval jej často. A ona? Dôverovala mu, vedela, že sa môže spoľahnúť. Muž jej života. Lenže potom, tá bolesť kdesi v jej ústach, bola taká silná. „Zubár to vyrieši,“ usmievala sa na neho s bolesťou vpísanou v tvári.

Stalo sa, ani to nebolo také hrozné.  „Šikovný lekár a celkom milý,“ hlásila mu, len čo vyšla z ambulancie. Toľko radosti, mala ju v očiach. A potom to prišlo, pozitívny test na covid, rýchly spád a…  Smrť, koniec jej mladého života. Šikovný a milý lekár ju nakazil. Mal ju vyliečiť, ale on ju zabil, stačila jej chvíľa bez respirátora.

Štrnásť mŕtvych za včerajší deň a tam niekde ona, jeho láska. Už ju neuvidí, nepohladká, nepovie jej pekné slovo, to všetko je preč. Nemôže, nedokáže to absorbovať, ani tá káva mu nechutí. Hlava mu spadne do dlaní a plače. Nenávidí ho, to on.