Ulica plná ľudí, vidím ju, len akosi ju nevnímam. Mohol by som, času by som mal. To áno, ale… Moje myšlienky, všetky som sústredil na prácu, môj veľký deň sa približuje míľovými krokmi. Teším sa, ale aj obavy, mám ich, nezapieram. Aby nie, toto je projekt, na ktorom mi skutočne záleží a dôvera vedenia podniku sa dá stratiť len raz. Nemôžem si to dovoliť, viem to lepšie ako kedykoľvek predtým.
Kašeľ, vlhký, dusivý, počujem ho, vlieza do mojich uší. Nie, nechcem, je mi nepríjemný, dokonca ma vyrušuje. Niť mojich myšlienok sa pretrhla, ani neviem, kde som skončil. Zastávka autobusu plná ľudí a ja medzi nimi. Keby nie toho kašľa, rozčuľujem sa bezvýsledne. Už mi to nepomôže, všetko je preč, nedokážem sa sústrediť. Ešte aj dve ženy stojace povedľa mňa akosi zvyšujú hlas, na mňa príliš. Chcem ich upozorniť, poriadne šťavnato im vynadať. Našťastie sa blíži autobus, ktorý odpúta moju pozornosť. Iné číslo, prebehne mi mysľou a pohnem sa o niekoľko krokov, na ten svoj musím ešte počkať. Päť minút.
Dopravný prostriedok je preč a kdesi v mojej blízkosti kašeľ. Úplne rovnaký, hádal by som sa, keby som mal s kým. Nemám. Otáčam hlavu smerom za zvukom a… Hľadím do prázdna, zastávka sa vyprázdnila, zostalo len niekoľko jedincov. Šaty, sukňa, čosi také, hovorím si a odvrátim zrak. Zopakujem to po chvíli, odrazu som odvážnejší. Žena, vlastne dievča, tá tvár, akoby bolo v nej niečo detské. Nie celkom to nesúhlasí, vidím v nej aj ženu. Je tam, musí byť. Pozerám po nej, moje oči sú odrazu nejaké statické, akoby som ich nedokázal ovládať. Tie črty…
Autobus prichádza, musím nastúpiť, pracovné povinnosti nepustia. Vletím do zadných dverí v poslednom okamihu pred ich zavretím. Vodičovi sa môj počin celkom nepáči, rukou kývnem na ospravedlnenie. Áno, som si vedomý. Nepohnem sa z miesta, len hľadím cez okno. Nevidím nič, môj pohľad patrí len jej, nemyslím na kašeľ, láka ma jej tvár. Lenže ona je tam a ja tu…
Celá debata | RSS tejto debaty