Miestnosť, steny biele, nikde ani štipka farby. Hm, otáčam hlavu, akoby som tu ešte nikdy nebola. Opak je pravdou, toto miesto je takmer mojím druhým domovom. Ani nápad, chce sa mi protestovať, takto by som to určite nenazývala.
Sedím pri stole bielej farby a niekam hľadím. Šanóny, je ich tu toľko, stoja tu ako pyramídy. Veľký poriadok tu nie je, ale to všetko vedúca. Vraj upratovanie, ona to tak pomenovala. Lenže ja, akosi na to nemám chuť, toľko všakovakých papierov a vôbec, myslím si, že je to zbytočné.
Odvraciam zrak smerom na dvere, jediné v miestnosti. Rýchly pohľad a v mojej ruke taška. Vlastne kabelka. Ruka ponorená do jej obsahu slávi o chvíľu úspech. Tvárim sa víťazoslávne a kladiem na stôl akýsi balíček. Utajený obsah, prebehne mi hlavou.
Asi áno, ale to všetko, akoby to bola iba hra. Leží predo mnou a ja sa neviem rozhodnúť. Čo teraz? Mám to, pohľadom kontrolujem dvere. Musím, keby niečo, ešte aj tie sliny dobiedzajú. Tentokrát nič, pokračujem podľa plánu. Alobal, chladivý a mierne ligotavý. Otváram ho, moja zvedavosť ešte rastie.
Á, tak predsa som sa dočkala, už je tu priamo predo mnou a tá vôňa. Jednoducho ma dráždi, chuťové poháriky mi našepkávajú jediné. Orechový závin, a keby len to, tento je od babičky. Taký ako ona, nikto neupečie, tie jej zlaté ručičky. Mňam. Beriem si do ruky prvý kúsok, opatrne s gráciou, keď sa strasiem. Zohnem hlavu, pozorujem tie malé potvory. Hýbu sa a je ich toľko. Mravce. Prišli, aby si pochutili, ani neviem odkiaľ. Som sklamaná, takto som to nepredstavovala a deliť sa s nimi nebudem.
„Dobré ráno,“ zaznie od dverí pozdrav mojej šéfky a ja viem, že je po všetkom.
Celá debata | RSS tejto debaty