dadama

V rohu miestnosti kreslo. Farba červená, nič moderné, práve naopak, aj poťah je už zodratý. Zašlá sláva napadne človeku pri pohľade naň.

Ale ona, je taká pokojná a pokorná, to všetko sa dá prečítať v jej tvári. Sedí, pohodlne opretá, nohy obuté v papučiach natiahnuté pred seba. Papuče, teplé sú, dostala ich od vnučky k narodeninám. Nechcela nič, vlastne ako vždy, ale Zuzka vedela čím ju potešiť. Deka prehodená cez plecia až k nohám, teplo, to je pre ňu najdôležitejšie. Reuma ju trápi, sú to už roky, čo ju „potvorou“ nazýva.  Najhoršie sú tie bolesti, hovorí o nich len občas pri horšej nálade. Nesťažuje sa, na niečo také nie je zvyknutá. „Staroba je taká,“ hovorí, keď do nej niekto príliš dobiedza.

Hodiny pripevnené na stene vydávajú zvuk, tichý je, akoby chcel, aby ho nikto nepočul. Pozrie na ne, pre ňu to však neplatí, uši jej stále slúžia, zachytí všetko. Vstáva, nastal jej čas, o chvíľu si dá čaj, tento rituál dodržuje už dlhé roky. Ani nevie odkedy, a vôbec, ani nechce, nerada sa ponára do histórie, prehrabovať sa v nej, to ju nebaví. Možno aj preto má taký blízky vzťah k vnučke. Páči sa jej, tá mladícka dravosť, ktorá je v nej ukrytá. Ona taká nebola, kedysi boli iné časy.

Žiadna rýchlovarná kanvica, nezvykla si na ňu. Hnedý kvietkovaný čajník, aj dedkovi v ňom varila. Piskľavý zvuk pretne ticho panujúce v miestnosti a jej pokrivené prsty poznačené rokmi namáhavej práce zalievajú dve šálky šalviového čaju. Zuzka príde, len tak, na čaj. Ticho sedí a pozoruje dvere. Otvoria sa o chvíľu, vnučka ju nikdy nesklame.