Otváram dvere výťahu a len pre seba konštatujem čosi o jeho veku. Starý je, najväčšiu slávu už má za sebou. Chodba malá, lemovaná dverami, pred jednými z nich niekoľko topánok i papúč. Menšie, väčšie, najväčšie, tento pohľad ma skutočne pobaví. Ako z rozprávky, lenže toto s ňou nemá nič spoločné.
Stláčam zvonček a vyčkávam, akoby bol zachrípnutý. Chrípková sezóna v plnom prúde, toto však nebude taký prípad. Stojím vzpriamene a netrvá dlho, o chvíľu hľadím do očí ženy. Na sebe akýsi vzorovaný župan stiahnutý opaskom. Vlasy strapaté, hrebeň by to chcelo. Tvár sviežosťou neohúri, veku primeraná.
Vek, jednoducho len čísla, ktoré nám vnucuje kalendár. Každučký deň, presne ako dnes, človek vylezie z postele a už má viac. O jeden deň a potom… Stojí predo mnou a ja jej hľadím do tváre. Tašku kladiem na podlahu a rukami sa starám o ňu, objímam ju. Silno, dokonca by som intenzitu ešte zvýšila. Nemôžem, je taká jemná, krehká, ublížila by som jej. Namiesto toho ju beriem za ruku a vediem do kuchyne. Neprotestuje, akoby cítila vôňu kávy, ktorú má veľmi rada. Ešte aj dnes, som rozhodnutá, jednu jej uvarím. Neponáhľam sa, chcem spomaliť.
Vôňa kávy mi dráždi nos, vypila by som ju aj hneď, keby nebola taká horúca. Ani ona ešte neochutnala, v ľavej ruke kovová lyžička. Mieša ju odkedy si k nej sadla. Tvári sa spokojne, ani úsmev jej z tváre nezmizol. Len tá ruka, akoby nechápala, že dnes sa to nehodí, nekontrolovane sa trasie. Stále viac a viac.
Vidím to, obozretne ju pozorujem. Mám milión otázok, na ktoré nepoznám odpovede. Ani doktor, pri poslednej návšteve mi zopakoval len holé fakty. Nenávidím ho, potrebujem počuť niečo pozitívne. Je to moja matka.
Buchot, šálka prevrátená, horúca káva tečie po stole rozličnými smermi. Nekričím, som trpezlivá.
Celá debata | RSS tejto debaty