Vôňa

Vrznutie postele. Zvuk, počuje ho každé ráno. Aj dnes, stačí sa posadiť, nohy spustiť dole. Á, uši dostávajú zabrať. A susedia, ani oni z toho nemôžu mať radosť. To berie, lenže prenájom nepustí, nábytok cudzí, ani posteľ nie je tvoja. Takto to chodí, si v priestore, kde takmer nič nie je tvoje. No a, dnes je taká doba, nemôže mať každý hneď vilu v dobrej časti mesta. Možno raz…

 

Nesťažuje sa, berie realitu. Niekoľkokrát sa natiahne a dá niekoľko klikov. Pre formu, jednoducho si na ňu potrpí. Úchylka? Možno, každý má svoju. Ešte pohľad do zrkadla a je v kuchyni. Dóza s červenou ružou, najvyšší čas na kávu. Bez nej nefunguje, nemôže, má to tak už celé roky. Ešte matka žila. Boli časy, vtedy prenájom nepotreboval. Vďačný? Asi nie, toto nebola jeho parketa, ale páčilo sa mu to. Vlastne, čosi z toho, strata slobody bola pre neho obťažujúca a dohľad matky nepoteší. Kto zažil, ten vie. Najhoršia bola  prehnaná starostlivosť a chuť všetko vedieť.

 

Hm, káva na stole pomaličky rozvoniava. Super, o chvíľu ho postaví na nohy. A potom raňajky. Nič zdravé, na to on nie je. Vajíčka, možno tri, klobása nakrájaná na kolieska, na slaninku nezabudne a horčica, tá musí byť. Výdatnosť, na tú sa zameriava, telu treba dopriať. Potom prichádza výkon, už šliape do pedálov a tvári sa ako športovec. Bicykel je fajn vec, dostane ťa, kam potrebuješ.

 

„Dobré ránko, susedko!“ prihovára sa mu chlap vrtiaci sa okolo psieho zadku. Zvieratá, nemusí ich, ale hovoriť ostatným to nebude. Nepatrí sa, ešte by išli reči. Nepotrebuje ich, chce pokoj. Zvyčajná trasa, kdesi pod mostom parkuje tátoša. To ticho, miesto, ktoré mu dáva všetko, mestský ruch a…

 

Je bez pohybu a čaká. Netrvá dlho, príležitosť prichádza. Tiché kroky, ešte chytiť správny smer. Vôňa, vletí mu do nosa, akási zmes, z ktorej si nevie vybrať. Dráždi ho, postupne zrýchľuje, tempo je dôležité. Ten zadok, vrezané legíny čiernej farby v spodnej časti lemované pestrými farbami, biele tenisky. Hm, je pri chuti, už ju skoro má.

 

Miluje tieto miesta, tajomné mestské zákutia, dávajú mu tak veľa.

Tag:

Šatka

28.07.2026

Izba. Veľká, priestranná, takto na mňa pôsobí. Okná do ulice, dlhé biele záclony. Poctivá biela, akoby už belšia ani nemohla byť. Ani temperová farba by nebola belšia. Určite nie, aj by som sa hádala. Koberec s veľkými okami, červený s akýmsi tmavším vzorom. Často ho obzerám, možno by som chcela rozlúštiť ten vzor. Opačná strana miestnosti pri [...]

Popoludnie

17.05.2026

Zvoní. No konečne, dnes to trvalo akosi dlho. Možno nie, mne sa to však vlieklo poriadne. Nekonečné vyučovanie, ešte aj matika bola dnes akási rozvláčna. A pritom, tú ja môžem. Iné baby nie, majú z nej hrôzu. Neviem prečo, tento predmet je celkom ok. „Máš to v rodine,“ zaznieva z úst viacerých. No dobre, môj otec, čísla a operácie s nimi sú mu skutočne [...]

Čísla

04.04.2026

Hodiny, hľadím na ne dlhšie ako je zvyčajné. Čísla, po posledných týždňoch plných daňových priznaní sa mi mihajú pred očami. Akékoľvek čísla, som ich presýtená. Ešte aj hodiny mi robia problém. Čosi po deviatej hodine a ja v župane. Konečne voľno. Ponáhľať sa? Ani nápad, potrebujem pokojný deň. Lenivý, nerobím nič, po krátkom zamyslení [...]