dadama

Hlava. Držím ju vzpriamenú, nevychyľujem ju na žiadnu stranu. Rovno ako svieca, dalo by sa povedať. Cítim sa akosi strnulo, rovnako ako moje telo,. Nehýbem sa, dokonca mám dojem, že by som to ani nedokázala.  V tomto okamihu nie.

Vlasy mám rozdelené na dve polovice, presne v strede hlavy. Hovorím tomu cestička, asi najpresnejšie pomenovanie. Žiadne sponky, nič také, len vlasy. Na temeno hlavy mi čosi padá. Voda. Málo jej nie je, práve naopak, leje sa odkiaľsi zhora. Cítim ju ako padá, ako sa ma dotýka, uvedomujem si každý detail. Kvapky, jedna po druhej dopadajú na moju pokožku a potom pokračujú v ceste. Moja tvár. Mokrá je, voda mi steká vo vyformovaných pramienkoch stále nižšie. Z malých kvapiek sú väčšie a potom ešte väčšie. Akoby to bola hra.

Možno mi začína byť zima. Cítim pohyb vzduchu, akoby ma chcel rozhýbať. Nedarí sa mu, mnou nepohne, moje telo odmieta čokoľvek. Čaro okamihu, toto ani ja sama neprekonám. Nedokážem to, som bezmocná. Telom mi lomcuje ten pocit, keď nevieš, čo sa stane.

Ticho všade okolo mňa, len dažďové kvapky. Padajú, jedna za druhou a dotýkajú sa ma. Nechcem, mala by som pred nimi utiecť. Mala, ale… Bojím sa, som plná strachu, je to pocit, ktorý vypĺňa každý kúsoček môjho tela. Tma, ešte aj tá mi dáva zabrať. Okolo mňa tmavé stromy a ich veľké listy. Prehľad som stratila už dávno, keď som kdesi v okolí počula kroky. Otočila som sa a potom ticho. Žiadne kroky.

Zvonenie, silnejúci tón, musím sa dostať do kabelky. Je prevesená cez moje plece, len keby som nebola taká nemotorná. Som a trvá to už hodnú chvíľu, nechcem spraviť niečo, čo mi môže uškodiť. Bojím sa. No konečne, moje prsty, držím v nich vyzváňajúci telefón. A ticho je preč, ulicou sa rozlieha tón môjho zvonenia.

„Mami,“ zvolám, keď zbadám jej tvár. Zaplavuje ma šťastie, je ho toľko, že odrazu neviem, čo s ním. Hovorím s ňou, musím. Stav môjho tela sa zlepšuje. Hýbem sa, pomaličky sa dostávam do cieľa, už aby som bola doma. Až potom budem v poriadku.