Sedí. Lakte opreté o zábradlie, pobolievajú ju, už kedysi jej matka hovorila, že ich má špicaté. Jeden pohľad a dáva jej za pravdu. Asi áno, potiahne si z cigarety a pritiahne si pletený sveter k telu. Zima, keby aspoň svietilo slnko. Svieti, len je nejaké zubaté. Keby sa ukrylo, nezmenilo by sa veľa. Len rovnaká zima.
Aspoň cigareta, opätovne potiahne. Slastne, jej ranný pôžitok. Medzitým pozrie niekoľkokrát z balkóna. Sused z piateho poschodia sa rúti náhlivým krokom a chvíľu pred ním suseda so strapatými vlasmi. Identifikovať ju vie presne, neučesané vlasy, takto na ulicu len tak niekto nevylezie. Poschodie nedá, vždy ju stretne kdesi v neurčitom priestore.
Vrznutie dverí signalizuje návrat, smeruje do kúpeľne. Zrkadlo, hľadí do neho, akoby čosi nesedelo. Všetko je v poriadku, ani hrebeň nebude potrebovať. Dala to na dredy, páčia sa jej a sú bez práce, žiadna oštara. A susedia? Nech sa starajú o seba. Namiesto dlhých polemík sa venuje chladničke. Otvára ju a premeriava pohľadom. Nič moc, zachráni ju hummus. Aha, chlieb, veľa ho tu nezostalo. Jeden krajec a hotovo.
Hryzie do neho sediac pri počítači. Zaujímavé, prelieta niekoľko textov. Protesty vo svete, klimatická kríza, toto ju žerie. Neakceptuje. Telefón vibruje a zvoní, všetko dohromady. „Čauko, som dolu.“ Hm, Rasťo, prebehne kúpeľňou a zrýchľuje tempo. Ráno, dostáva nové kontúry. Nechty nalakované, ešte trochu laku na vlasy, nech dredy vyzerajú k svetu. A šup ho za Rasťom. „Ahoj, zlato,“ vysúka zo seba, len čo sa tam objaví a otvára jej dvere veľkého modrého SUV. „Pohodlné“ konštatuje a lezie dovnútra. „Smer mesto, veď vieš,“ povie skratkovito.
Ťažké auto sa s rachotom rozbehne, za volantom Rasťo, ona spolujazdec. Super, batoh hodí vedľa seba a oddáva sa pohodliu. Ide sa do práce, klimatická kancelária čaká, jej nové pracovné miesto.
Celá debata | RSS tejto debaty