dadama

Ticho. Len ja a vietor. Pohráva sa mi so sukňou, je dotieravý, akoby nechápal, že čosi také sa dievčatám nerobí. Snaživo si ju pridŕžam rukou. Aj tak tu nikto nie je, preletí mi hlavou, keď sa rozhliadnem dookola. Toto pomyslenie mi nerobí dobre, pôsobí na mňa akosi zvláštne. Akoby sa mi do hlavy tlačili nepríjemné myšlienky.

Kráčam, ukladám nohy jednu vedľa druhej, povrch je nepravidelne zvlnený, aj kameňov je tu dosť. To ticho, žiadne zvuky. Počúvam, starostlivo vnímam každú maličkosť. Opäť vietor, ani moja sukňa mu nie je dosť, zavŕtal sa mi do vlasov. Lietajú mi na všetky strany, odhŕňam si ich z tváre. Zbytočné, nič nepomáha. Vidieť, to predsa musím, ešte tak spadnúť, alebo poraniť si nohu. Tento terén je na čosi také ako stvorený.

Rozľahlé pozemky predo mnou lemujú mohutné stĺpy vysokého napätia. Samé drôty, na človeka to nepôsobí prívetivo. Elektrina, poznám to, ale… Aha budova, po mojej pravej ruke, teším sa. Len krátko, stačí zopár krokov a viem viac. Akási polorozpadnutá stavba pôsobiaca mimoriadne odpudivo. Múry popraskané, hlboké praskliny odhaľujú červené tehly, všetko posprejované nezmyselnými nápismi. Strecha trojuholníkového tvaru drží pohromade len silou vôle. S okolím stavby je to ešte horšie, všade haldy haraburdia a odpadkov. Jedno okno z dvoch je prekryté záclonou, ktorá už dávno nie je biela.

Stále kráčam, chcem zrýchliť krok, asi už nechcem vidieť tento dom. Počujem zvuk, do ucha mi vojde čosi ako detský plač. Telom mi mykne, preľaknem sa. Kde by sa tu vzalo dieťa? Pootočím hlavu, len nenápadne, musím byť opatrná. Asi sa mi čosi zdalo, keď sa pohne záclona. Presne tá, ktorú som už videla v jednom okne. Postava, mihla sa tam, celkom určite, niekto je vo vnútri.

Srdce sa mi rozbúcha, cítim ho kdesi v hrdle, mám obavy a neviem, čo mám robiť. „Dieťa“ znie mi v hlave, malé bezbranné stvorenie. Pred očami mám detskú tváričku. Neviem, som rozpoltená. Volím útek. Moje nohy ma nesú preč z tohto odpudivého miesta. Takmer som zabudla, prečo som tu. Môj pes, potvora jedna chlpatá, rozbehol sa a je preč. Teraz sa tu túlam…

„Beny, Beny,“ volám meno môjho miláčika a pokračujem v ceste. Vinice, konečne vidím čosi prijateľnejšie a upokojujem sa. Ale ten dom, asi to bol plač. Možno je to skutočne dieťa a ja… Mala by som pomôcť? Toľko otázok v mojej hlave.