Pohľad na hodiny, len taký rýchly, aj ten však hovorí za veľa. Zostáva mi ešte čosi, veľa toho však nie je. Mala som to vypočítané a teraz toto. Teória a prax, začína to byť zložité. „Gabika, chce ťa vidieť Rišo.“ Diana, jej hlas prišiel až ku mne, akoby sa odrážal od stien chodby. „Hm, práve teraz sa mi to nehodí,“ vysúkam zo seba. Na odpoveď nečakám, nie je treba. „Myslím to vážne,“ pridá jednu zo svojich myšlienok Diana. Suchárka jedna, ešte aj pousmiať sa zabudla. Poznám ju roky, ale teraz, akoby to ani nebola ona. „No a?“ snažím sa pôsobiť minimálne negatívne, možno by som chcela byť aj protivná. „Veď vieš, tie jeho plány,“ reaguje ona.
Nepochopila, jej myšlienkové pochody sú spomalené. Chcem jej poriadne vynadať a začať si z nej robiť žarty. Ako mnohí z nášho osadenstva. Chalani z technického oddelenia, tí sa chopia každej príležitosti, pri Diane to platí dvojnásobne. Nemôžem, ešte aj čas je proti mne. Otočím sa na podpätku, dnes mám také vyššie, nech aj nohy vyniknú. Rišo čaká, asi by som sa mala pobrať. „Plány, plány…“ znie mi v hlave ešte skôr, ako otvorím dvere.
A som vo vnútri, za zelenými čalúnenými dverami. U Riša v pracovni. Voláme ho tak familiárne ako to chcel. Sebavedomý je, keď sa rozhodne ide si za svojím. Plány, už ma čakajú na stole. „Chcem si vypočuť tvoj názor,“ dostane zo seba a ústa formuje do úsmevu. Neopätujem ho, akosi sa na to necítim. Potrebujem odísť, asi som už mala byť na ceste. „Garáže,“ zapichne prst na určité miesto a ťahavým pohybom vysvetľuje ďalšie podrobnosti. Najnovší projekt, jeho srdcovka.
Sedím nad výkresmi a komunikujem s ním. Len čo zbadám spokojnosť v jeho tvári, lúčim sa. Chvatne, rýchlo. Schody beriem po dvoch, v spodnej časti sa takmer zrazím s Dianou. „Ty už končíš?“ pýta sa ma. Neodpovedám a nechám za sebou buchnúť dvere. Cesta autom odsýpa, už nie som ďaleko, len doprava poriadne zhustla.
Sídlisková bytovka, piate poschodie, cesta výťahom mi pomôže. Zvonček a za dverami šúchavý pohyb. „Ahoj, moja,“ objíma ma žena so striebrom vo vlasoch. Pristane jej to, dnes vyzerá super. „Dobrú chuť, zlatko,“ hovorí, len čo sa nakloní ponad stôl. Tanier polievky. Mäsová s cestovinami. Písmenková. Ponáram do nej lyžicu, spomínam a skladám slová.
Kedysi v detstve…robila som to, vyšlo mi slovíčko „mama“.
Celá debata | RSS tejto debaty