dadama

Kráčam po schodoch. Moje nohy, sú neskutočne ľahké, akoby som ich ani nemala. Ale mám, sú presne na svojom mieste. Pravá, ľavá, ešte raz sa na ne pozriem a pokračujem v ceste. Nejaké schody za mnou a predo mnou tiež, dvanásť poschodí spraví svoje. Možno som mala použiť výťah, dnes taká bežná záležitosť. Áno, v tejto bytovke sú hneď dva, jeden vedľa druhého, osobný a nákladný.

„Dobrý deň,“ dostanem zo seba okamžite ako takmer vrazím do suseda. Starší pánko, jeho vlasy sú takmer biele, oblečený vždy v elegantnom obleku. Stará škola, takto si ju predstavujem, asi ma to naučila mama. Vyzná sa, veď  už má svoje roky. Sused je už doma a ja si idem po svojom. Schody, dávam jeden za druhým, dnes je to však také tanečné. Akoby som tancovala. Ešte nikdy som sa tak necítila. Toľko schodov, nie však pre mňa, počet neriešim. Akoby ma smerom dolu poháňala akási zvláštna energia, možno sila.

„Dobrý deň, pani Nováková,“ prihováram sa susedke, ktorú každý volá priezviskom. Netuším prečo, nikdy som to neriešila. Robím to ako ostatní. Možno za tým bude jej povolanie, sudkyňa. Dnes už v dôchodkovom veku, ale príjemná pani, nikdy som ju nevidela v zlej nálade. Pozitívna osôbka. „Dnes nejdeš výťahom?“ kladie mi otázku a trochu sa usmieva. Neodpovedám, asi nemám čo dodať, jednoducho je to tak.

Schody, samé schody. A ja kdesi uprostred nich. Ďalšie stretnutia so susedmi. Na jednom poschodí muž s bicyklom, o čosi nižšie deťúrence s mamičkou, sused vynášajúci odpadky. Všetci majú niekam namierené, v bytovke to takto funguje, človek tam takmer nikdy nie je sám.

A som dole, predo mnou brána, otváram ju dokorán. Do tváre mi fúkne svieži vietor a rozhalí mi kabát. Ponáhľam sa, moje nohy pokračujú v ľahkom kroku. Z kabelky prehodenej cez plece vyberám maličké zrkadielko a kontrolujem svoju tvár. Tento vlas sem, tu mám akúsi šupinku, odhaľujem ďalšie nedostatky. Dnes chcem byť dokonalá, idem na rande. Čaká ma on.