Dvere

 

Stojím. Len tak, akoby som nevedela čo so sebou. Opak je pravdou, nebola by som tu ani chvíľu, kratšiu či dlhšiu. Utekala by som cez dvere, ktoré mám priamo pred sebou. Pred nosom.

 

Lenže ja stojím, nehýbem sa, akoby na mňa pôsobila nejaká zvláštna sila. Bojujem sama so sebou, dvere z jednej i druhej strany sú silným lákadlom. Nie som tu sama, je tu ešte on. Moje oči, akoby boli do neho zapichnuté, sledujem ho. Vidím ho od chrbta, jeho vyšportované telo, pod tričkom sa mu rysujú svaly. Štíhly, vysoký, posilňovňa je jeho druhý domov. Určite, stavila by som sa. Bez cvičenia také telo nedáš. Viac nevidím, akoby sa na mňa chystal. Istotne, inak si to neviem predstaviť.

 

Čakať či zdrhnúť? Vziať nohy na plecia a zabuchnúť za sebou dvere. Toto sa mi žiada. Možno nie, ale to miesto. Prečo práve tu? Neviem, hlavou mi víri množstvo otázok. Bez odpovedí, tie neprichádzajú. Otáča sa, v tvári sa mu mihne skromný úsmev. Tvár čerstvo oholená, bez akéhokoľvek porastu. Oči modré, jeho pohľad človeka dostane. Okamžite, hneď. Pekný je, konštatujem a čakám. Neviem, čo bude nasledovať.

 

Široká posteľ, líham si, pomaly, poslušne. Ukladám sa a cítim sa tak zvláštne. Odovzdane. Tento pocit, blízky mi nie je, radšej som… Hovorí čosi, jeho slová mi splývajú, akoby mi spôsobovali bolesť. Ešte väčšiu bolesť. Cítim ju v každom kúsku svojho tela. Dotyky, tu a tam, na rozličných miestach. Opakuje ich, akoby sa nevedel nabažiť.

 

Moje obnažené telo, dýcham zhlboka. Srdce mi bije ako zvon. Strach, to je asi ten pocit, neviem sa brániť. Som bezmocná. „Bandáž,“ povie odrazu do ticha a skloní sa ku mne. V ruke obväz a už sa vrtí okolo mňa. Všetky tie pohyby, stále horšie sa mi dýcha, strácam voľnosť, ktorú som ešte pred chvíľkou mala. „Príliš tesné,“ chcem dodať. Zbytočné, nedá sa zastaviť, jedna ruka sa strieda s druhou. Nekomentuje, neodpovedá, priťahuje ešte viac.

 

Stojím, pripravená na odchod. Dýcham ťažko, v očiach sa mi lesknú slzy. Potláčam ich, ale sú tam. Ešte papier do ruky a termín kontroly. Dvere sa za mnou zatvárajú. „Je tam ten mladý chirurg?“ pýta sa ma žena na dlhej chodbe. Kývnem hlavou a bez slova odchádzam. Debatovať nechcem, nemám chuť.

Tag:

Šatka

28.07.2026

Izba. Veľká, priestranná, takto na mňa pôsobí. Okná do ulice, dlhé biele záclony. Poctivá biela, akoby už belšia ani nemohla byť. Ani temperová farba by nebola belšia. Určite nie, aj by som sa hádala. Koberec s veľkými okami, červený s akýmsi tmavším vzorom. Často ho obzerám, možno by som chcela rozlúštiť ten vzor. Opačná strana miestnosti pri [...]

Popoludnie

17.05.2026

Zvoní. No konečne, dnes to trvalo akosi dlho. Možno nie, mne sa to však vlieklo poriadne. Nekonečné vyučovanie, ešte aj matika bola dnes akási rozvláčna. A pritom, tú ja môžem. Iné baby nie, majú z nej hrôzu. Neviem prečo, tento predmet je celkom ok. „Máš to v rodine,“ zaznieva z úst viacerých. No dobre, môj otec, čísla a operácie s nimi sú mu skutočne [...]

Čísla

04.04.2026

Hodiny, hľadím na ne dlhšie ako je zvyčajné. Čísla, po posledných týždňoch plných daňových priznaní sa mi mihajú pred očami. Akékoľvek čísla, som ich presýtená. Ešte aj hodiny mi robia problém. Čosi po deviatej hodine a ja v župane. Konečne voľno. Ponáhľať sa? Ani nápad, potrebujem pokojný deň. Lenivý, nerobím nič, po krátkom zamyslení [...]