dadama

Na krajinu sadá tma. Pomaly, dôkladne. Obloha je tmavá, kdesi tam sa pohojdáva mesiac. Akoby dozeral na to, aby všetko prebehlo ako má. Sedí tam ako veľký šéf, ktorý práve dáva príkazy svojim podriadeným. Poslúchajú všetci. Aj hviezdy zaujali svoje postavenie, je ich toľko, že neviem, ktorým smerom sa mám pozerať.

Tma, tú veľmi nemusím, je pochmúrna, evokuje vo mne smútok. Ale hviezdy, tie áno, obdivujem ich vždy, keď môžem. Najradšej u starkej na vidieku, je tam poriadna tma a všetky sa nádherne ligocú. V lete si ľahnem do trávy a pozorujem ich.

„Aneta, kde si?“ Som ticho, najradšej by som neodpovedala, akoby som tu nebola. Volá ma mama, u tej by to neobstálo, na všetko by prišla. A potom… Nedopadlo by to dobre. Ešte chvíľu mlčím, potom sa hlásim: „Tu som s hviezdami.“  „No jasné, kde inde by som ťa mohla hľadať?“ Hm, jeduje sa, viem to podľa hlasu, niekedy aj starkú spomína, vraj som sa to naučila u nej. Hlúposť, hviezdy sú úžasné, možno raz budem o ich živote vedieť oveľa viac. Možno všetko, chcela by som. Ale teraz rýchlo preč z balkóna, kým sem nevylezie mama.

V kuchyni je toľko vôní, tlačia sa mi do nosa. Skúšam hádať, nahlas nie, len tak pre seba, nechcem, aby ma vyhrešila mama. Stojí pri sporáku, v ruke má pokrievku z veľkého čierneho hrnca. „Dobre, ryba je hotová,“ konštatuje sama pre seba. Pre mňa to znamená jediné, vziať smetný kôš a na nič sa nepýtať. Opakuje sa to každý rok v rovnakom čase, presne ako teraz.

Schodište, okolo mňa prítmie. Svetlo tu je, ale nie je to žiadna sláva. Nad hlavou sa mi hompáľa žiarovka zavesená na čiernom kábli. Na bielej stene vidím okrem tieňa žiarovky niekoľko pavučín. Asi aj  pavúka, čierneho tučného. Odporné, neznášam tento pohľad, cítim sa nesvoja. Schody, kráčam smerom dole, veľmi sa neobzerám. Potrebujem sa dostať na ulicu, čím skôr, tým lepšie. Vrznutie brány, mám to za sebou, aspoň polovicu. Neznášam tento rituál, odvrávala by som, keby som mohla. Nemôžem, som poslušné dievča, vychovali ma tak.

V ruke kôš plný smetí a hlava hore, som vo svojom živle. To je hviezd. Vidím ich lepšie ako z balkóna. Ulica je tichá, nikde ani živej duše. Uvedomím si to a rozhýbem sa. Vysypať smeti a vrátiť sa domov, tak to chcela mama. Dobre teda, schody hore beriem po dvoch, nech to už mám za sebou. Vchádzam do bytu a viem, že už sa môžu začať Vianoce.