Spolu, som s ňou. Jedna vedľa druhej, moje nadšenie je možno zvláštne, vychádza však z môjho vnútra. Akoby bolo niekde vo mne ukryté, kdesi hlboko. „Si taká mladá,“ povedali by niektorí bez toho, aby o mne niečo vedeli. Aspoň niečo.
Hm, mladá… Mladosť je krásna, ale definovať ju, to je niečo iné. A ja, naozaj som ešte mladá? Pýtam sa, akoby som to potrebovala vedieť s okamžitou platnosťou. A presne. Hm, také jednoduché to nebude a dokonalej odpovede sa asi nedočkám. Neexistuje, každý si ju musí nájsť sám. Podľa seba.
Želmíra, po domácky Želka. Hlúpe meno, kto by už dnes svojej dcére také dal. Lenže vtedy, iné časy to boli, nebol taký výber. Ešte raz poviem toto zvláštne meno a objímam ju. Zľahka, symbolicky. Žena, vzrastom menšia, celkovo drobnejšia postava. Vlasy dlhšie, voľne rozpustené na plecia. Pozorujem ju a čítam v tvári, okolo očí drobné vejáriky. Sú tam, ale nepôsobia rušivo, akoby dotvárali jej tvár.
„Aká bola cesta?“ pýtam sa so záujmom v hlase. „Poriadna zápcha na vjazde do mesta.“ Klasika, chcem povedať, ale zostanem ticho. Načo poskytovať informácie, ktoré pre ňu nie sú dôležité. Hľadím na ňu, možno mám otvorené aj ústa. Našťastie nie, stihla som ich zavrieť. Cítim sa tak zvláštne, akoby som cestovala v čase. „Andrej, môj manžel,“ ukazuje na chlapíka vedľa seba a jemne sa usmieva. On nie, jeho vážnosť je mi trochu nepríjemná. Cudzí muž, pomyslím si a vystrčím pred seba pravicu. Zo slušnosti.
„Ako sa to stalo? Bolo to rýchle?“ Otázky, kladie ich ona. Dorážajú do mňa, nedajú mi pokoja. Počúvam, ale odpovedať nechcem, akoby som chcela robiť prieky. Nie, ale tá posteľ, mám ju pred očami ešte teraz. A to pyžamo, potom nočná košeľa, vidieť ju, bolo také skľučujúce. Pre mňa určite. Ale čo ona?
Nič, bola ďaleko, kdesi tam vo svete. Bez slova, bez telefonátu, žiadny kontakt. Utiekla a nechala ma tu. Aj ju, jej srdce, city a to všetko.
Tmavá miestnosť plná ľudí, všetci v čiernom. Poznám ich všetkých, ale cítim sa sama, úplne osamelá. Sedím v prvej lavici a do uší sa mi tlačia slová. Žena, hovoria o nej. Pekná reč, slová sú pravdivé, len keby ma netlačili pri srdci. Antúrie, áno, najradšej mala tie červené. Hľadím na obrovský veniec a po lícach mi tečú slzy.
Mladá. Určite nie, po dnešnom dni je to definitívne, opustila ma najdôležitejšia žena môjho života.
Celá debata | RSS tejto debaty