Kuchyňa, malá miestnosť nášho bytu. Klasický panelák, jeden z mnohých kdesi uprostred sídliska. „Kdesi“, slovíčko, ktoré sa sem nehodí. Už ako malá som presne navigovala kamarátky, keď som ich chcela pozvať domov. Podstatné bolo detské ihrisko a hojdačky, jediné v širokom okolí. Super poznávacie znamenie.
Z detských priateľstiev som už vyrástla, ale byt máme stále rovnaký. Šieste poschodie, tri izby plus kuchyňa. Stojím pri stole, okolo ktorého sú štyri štýlové stoličky, skutočne moderný dizajn. Vyberala matka, naozaj podarený výber. A vôňa, tá nesmie chýbať, na kuchynskej linke sú dva plechy čerstvo upečených kysnutých koláčikov posypaných vanilkou. Mňam, je to také dráždivé, aktivizujú sa chuťové poháriky. Dala by som si, začínam si predstavovať ten pocit, keď si do jedného hryznem.
No nič, teraz nie, dobroty nebudú, možno neskôr. Matka opásaná zásterou previazanou okolo pása a vlasmi vypnutými dohora stojí pri kuchynskej linke. Opiera sa o ňu a pozerá sa na mňa. Opätujem jej pohľad, ale pomaličky začínam uhýbať. Očný kontakt mi začína byť nepríjemný, príliš dotieravý. Akoby chcela preniknúť do môjho vnútra.
Nie, nepustím ju, to nemôžem, mám rada svoje súkromie. Matka, žena, ktorá je mi taká blízka. Ale pred chvíľou bolo všetko inak. Jej slová adresované mne, bolo ich toľko. Ešte aj hlas pridala a útočila na ocka, vraj som úplne ako on.
No a? Je to môj otec, asi by to tak malo byť, je to úplne prirodzené. Lenže ona, stačí, že dostane chuť útočiť. Sú to maličkosti, drobnosti, ktoré prináša život. A ocko? Áno, som ako on, ani sa za to nehanbím. Aspoň viem, že som jeho.
Celá debata | RSS tejto debaty