Vôňa, vráža mi do nosa. Nádhera, kávové zrná, mám ich pred očami. Tie tvary, zbožňujem ich vo všetkých podobách. Akoby som sa práve ocitla v reklamnom spote, kochám sa pohľadom na ne. „No, len sa na ne pozri!“ chcem vykríknuť a dať to na známosť všetkým. Nech vedia, kde je ich krása a chuť. Áno, tá chuť dostane každého. Musí, nedá sa jej odolať.
„Dobré ráno!“ dostane zo seba Denisa a hľadí mi do tváre. Chcem sa jej niečo spýtať, je mi taká nesympatická. To je žena, keby sa pozrela na kravské mlieko, jednoducho by skyslo. Okamžite, bez otáľania. Nepýtam sa, len tak precedím. Aby sa nepovedalo, niektoré veci je potrebné brať ako povinnú jazdu. Obzerá si ma, cítim na zadnej časti tela jej pohľad, zabodáva sa do mňa, páli ma na koži.
„Dobré ráno!“ zaznie trojhlasne. Eva, Mirka a Vlasta, akoby boli trojičky. Dámy vo veku, kedy už hovoria len o vlastných deťoch. Akoby o inom ani nevedeli. Každé ráno a potom znova. Nech sa páči, ale bezo mňa, do týchto debát sa nezapájam, neprinieslo by to nič. „Nemáš deti,“ znejú mi v hlave ich hlasy, každá z nich mi to musí povedať. Nemám. A čo? Takých na svete je a možno len bude, tento svet už nie je najlepšie miesto pre ďalšie pokolenie. Názor? Možno a možno aj trocha pravdy. Nevadí, nechávam ich tak, práve preberajú nejaké módne vychytávky jednej z dcér tejto trojice.
„Dobré ráno!“ zdraví ma ďalší známy hlas. Silvia, jedna z mladších, tých spoločných tém asi bude viac. O čosi. Aj ona má však svoje. Zvieratá, konkrétne psy, o tých s ňou môžeš debatovať. Keď sa nenájdeš v tejto téme, potom to začína byť horšie. Ale počúvať môžeš, možno sa naučíš niečo praktické zo života zvierat.
Jedna noha, druhá noha, moje tenisky už majú slávu za sebou, možno mi o chvíľu vykukne palec. Pri plátenkách sa to stáva, mne pravidelne, možno sa chcú moje prsty pozrieť na tento svet. Neviem a trápiť sa tým nebudem. Ak sa to stane, kúpim nové a hotovo. „Dobré ráno,“ započujem odrazu. Ďalší pozdrav v rade, hovorím si, keď sa zháčim. Posledné miesto v rade je moje, už žiadne ďalšie kolegyne. Smerujem tam.
Ale koho je tento hlas? Neviem ho identifikovať. Zvedavosť, nedá mi pokoja, chcem vedieť. Dvíham hlavu, vidím oči. Hnedé, na hlave klobúk, elegantný kabát. Elegán, pomyslím si. Nestihnem viac, som na zemi. Moja káva, tečie mi po rukách i nohách. „Pomôžem vám?“ skláňa sa ku mne muž v rokoch. Je milý, snaží sa, akoby mal niečo napraviť. Lenže ja, nedostanem zo seba nič, všetky slová sa vo mne zasekli. Moja káva…
veľmi skoro ťa prepustili z ošetrenia... ...
Ranná káva Igorom Levitasom: Demobilizácia... ...
zaujímavé...ďakujem .:) ...
Celá debata | RSS tejto debaty