Stojí kŕčovito a bez pohybu. Pohla by sa, len jej to akosi nejde. Každý sval jej tela je napätý ako struna, ktorá ide už-už prasknúť. Je to očakávané. Len jej oči, aspoň nejaký pohyb, z jednej strany na druhú. Kontrolujú palce na nohách z nohy na nohu. Takmer ako kmitanie.
Zvláštny deň, pasoval by mu prívlastok „divný“. Nie, toto robiť nezvykne, načo aj, každý deň prinesie čosi a potom, so všetkým sa treba vedieť vyrovnať. Bolo to dávno, dokonca veľmi, ešte nosila vrkoče po plecia a bola plná elánu. Dravá a nadšená. „Si ako rieka,“ vravievala jej matka. Vypočula ju, nekomentovala však, možno ani nevedela ako. Teraz však, tisnú sa jej na jazyk slová, chce hovoriť. Začína, necháva plynúť príval slov, intonuje dokonale. Akoby na tom záležalo. Počuje svoj hlas, odráža sa od stien miestnosti, vracia sa jej späť do uší. Začína byť nervózna, možno to na ňu dolieha.
Prvýkrát sa pohne, len tak, bez vyzvania. Ruku potiahne hore, potom sa na seba pozrie. Nemá na sebe ani kúsok oblečenia, je nahá. Začína jej byť zima, aj bradavky má akési vtiahnuté. Potrebuje teplo, pustí prúd vody. Horúca je poriadne, chce takú, akoby vychladla. Možno tu stála príliš dlho, nevie povedať. Cíti sa stratená, okolo nej samá béžová, niektoré obkladačky majú ozdobný motív. A táto tu, je poškodená, chýba z nej kúsok. Tak predsa, matka tvrdila, že to je jej vina. „Všetko zničíš,“ kárala ju vtedy. Keby len vtedy.
„Zlatko, si hotová? Neviem sa ťa dočkať.“ Hrubý mužský hlas sa prediera malou škárou medzi dverami kúpeľne. Akoby dostala facku, priamy úder medzi oči. Preberá sa, dokonca sa pohne. Celkom zabudla, v tomto dome sa jej to stáva často. Pozrie na seba, najvyšší čas začať konať. Sprcha a ešte čosi k tomu. Dávid začína byť nervózny, naťahovať by to nemala. Ani nechce.
Celá debata | RSS tejto debaty