dadama

Perina, som pod ňou poriadne zakutraná. Len oči, tie mi je vidieť. Je to nepodstatné, som doma, noc bola chladná, akoby sa tá zima nechcela vzdať. Nechce, niečo na tom bude, trvá to už vyše týždňa. A vôbec, v tomto byte veľmi teplo nie je. U rodičov, to áno, chodievala som tam naľahko. Možno až priveľmi, matka sa s tým nevedela stotožniť. Ja áno, som letný typ, milujem teplo a slnko. Horúčavy, to je moje.

Noha. Cítim ju, viem, že je to ona, vidieť ju nemusím. Palec, zasa raz, dostal sa ku slovu. Dotýka sa mojej nohy. Najprv jednej, potom druhej. Ešte spím, alebo sa o to usilujem. Postupne sa to však mení, na tvári sa mi formuje úsmev. Nesmejem sa, ide len o to, že nedokážem odolať. Dotýka sa ma, začína v dolnej časti lýtka. A smeruje hore. Pomaličky a… Tie dotyky, sú také jemné, len on také dokáže. Viem to už dlho, vždy ma však dostane, asi vie, ako na mňa.

Prituhuje, dotýka sa ma aj rukami. Toľko prstov, moja pokožka mi dáva signály, zaplavuje ma vlna vzrušenia. Neponáhľa sa, je taký dôkladný. Ako vždy, tú jeho precíznosť a trpezlivosť jednoducho milujem. „Ľúbim ťa, zlatko,“ šepká mi do vlasov a dotkne sa ma v oblasti uší. Nádhera, pre mňa skutočne citlivé miesto. Vychutnávam si každý jeho dotyk jemný ako vánok. Pery, bozkáva ma na tvári, je taký vášnivý. Ale potom, príde to tak odrazu. Preľaknutie, akoby sa čosi stalo, telom mi prejde kŕč. „To nič, moja, všetko je v poriadku,“ prihovára sa mi a bozkáva ma na pery. Odvraciam hlavu, prudko, bez premýšľania. Jeden okamih a všetko je preč, pokazila som to. Zháči sa, nadvihne hlavu a s prekvapením v očiach mi hľadí do tváre. Akoby sa ma pýtal na dôvod. Nehovorím, nemôžem, nedokážem zo seba vydať ani hláska. Možno sa za to aj hanbím, reagovala som hlúpo, prehnane.

Siaham po župane, vstávam z postele. Nechávam ho osamelého. Nemôžem za to, mám to v hlave, je to stále vo mne. Vírus. Čo keby? Možno je nakazený. Sadám si k stolu v kuchyni, hlavu kladiem do dlaní. Plačem. Viem, že som to pokašľala.