Oči, vidím jej priamo do nich. Sú hnedé. Nie ako tie moje, u mňa vyhráva zelená. U nej nie, je to len hnedá, akoby som pred sebou videla koňa. Kôň, to milé zviera, stretávam jedného cestou k Silvii. Priateľka a kôň kdesi v susedstve, o dva domy ďalej. Nádherný, z času na čas ho obdarujem. Jablko či mrkva, aspoň kúsok. Tie jeho oči, vždy na mňa pozrie.
Teraz to však nie je o ňom. „Pavlínka,“ ozve sa hlas, intenzita poriadne silná. Vzdialenosť takmer žiadna, pociťujem akýsi náraz do ušných bubienkov. No nie, to nemyslí vážne, nechcem, aby mi takto hovorila. Boli časy, ale teraz… „Piekla som ho pre teba,“ tlačí tanier plný koláčov do mojej pozornosti. Voňavé, konštatujem, ale jej nadšenie nezdieľam, chuť do jedla mi akosi neprichádza. Ale spravím aspoň čosi, smerujem mobilný telefón, odfotím si ich a hodím na sociálnu sieť. Vyzerajú nádherne a niektoré chuderky sa určite chytia.
„Dobrú chuť, Pavlínka.“ Starká, už zasa, akoby mi chvíľu nemohla dať pokoja. Nie toto už netolerujem, musí s tým prestať, nemusí sa okolo mňa toľko vrtieť. „Hovor mi Pavli, bude to tak lepšie, všetky spolužiačky to tak robia a mne sa to tiež páči.“ „Pre mňa si Pavlínka už roky, veď vieš,“ usmieva sa doširoka a mávne k tomu rukou. Nie, toto počúvať nechcem, musí sa prispôsobiť, aj doma mi tak hovoria.
Kuchyňa, konečne zmizla v jej útrobách, po chvíli sa zhlboka nadýchnem. Doteraz to bol pocit, akoby som sa dusila. To tá jej prítomnosť a prehnaná starostlivosť. Hm, ešte som sa nespamätala a už zasa je pri mne. „Nech sa páči, malinovka sa k sladkému bude hodiť.“ Jéj, akási vodička oranžovej farby, ktorú tlačí do mojej priazne. „Táto je tvoja obľúbená,“ dokončí ešte svoju reč a začne sa vypytovať na novinky v mojom živote.
Mlčím, spočiatku sa mi darí. Ale potom, kdesi v mojom vnútri sa odohráva čosi ako vzbura. Dala by som si chutnú kávičku a cigaretku. To by bolo niečo, ja, Silvia a Lucia. Správna partia. Namiesto toho sedím pri starkej a počúvam jej reči. A to všetko matka, keby nie ona, ani tu nie som.
„Nezabudni na sladké,“ počujem jej hlas. No nie, ešte aj tanier vzala do ruky, aby som sa konečne odhodlala. Nie, odmietam a viac to znášať nebudem. „Starká, už ma konečne počúvaj, tieto sladké koláčiky som jedávala ako malá. Chápeš?“ Snažím sa, vysvetľujem. Pozerá na mňa tými hnedými očami. „Časy sa zmenili, vyrástla som, a teraz… Už ich nejem, vieš, chcem mať peknú postavu, budem modelka.“ A je to vonku. Možno som nemala, alebo som mala byť citlivejšia. Neviem, ale musí ma predsa pochopiť, som už veľká baba.
Celá debata | RSS tejto debaty