dadama

Dlažba pod mojimi nohami, biela s modrým motívom. Toľko modrej, akoby mi odrazu začínalo byť chladno. Neviem prečo, prišlo to tak odrazu, telom mi prebehne pocit zimy. Stojím úplne bez pohybu, akoby som nemohla spraviť nič, moje telo je bez jediného kúska oblečenia. Po kúpeli, práve som vyšla z vane.

Bolo to nádherné, toľko vody, vôbec som ňou nešetrila. Horúcej, tak to mám rada. Zato teraz je všetko preč, necítim sa vo svojej koži. Možno tá dlažba, stojím na nej, hľadím na opakujúci sa vzor. Kdeže, podlahové kúrenie, povedal by mi manžel. Áno, asi to cítim, lenže v tomto okamihu je mi všetko málo. Moja koža je mokrá, akoby sa mi zima do tela dostávala cez každú drobnú kvapku vody. Uterák, beriem ho do rúk a dúfam, že bude aj lepšie. Musí byť, začínam byť o tom presvedčená.

Zrkadlo vo výške mojej tváre mi dáva za pravdu, pomaličky sa usmievam. Nie veľmi, zatiaľ len jemne. Zbavujem sa uteráka, rukami vtieram telové mlieko do pokožky. Super, začína to byť o niečom inom. Pôžitok, vychutnávam si ho plnými dúškami. Jemne, dôkladne, tak sa dotýkam svojho tela, vraciam sa na rovnaké miesta. Neponáhľam sa, zámerne predlžujem túto chvíľu.

„Mami,“ vtrhne mi do ucha detský hlas. Vytrhne ma z pokoja, ktorý ma ešte pred chvíľkou obklopoval, aj zima bola preč. Premýšľam. Môžem vziať do ruky župan a ukázať sa vo dverách kúpeľne pripravená splniť prianie môjho syna. Alebo ho ignorovať  a pokračovať v načatom. Ešte chvíľu, šepká mi vnútorný hlas. Chcem, potrebujem to, je to len niekoľko minút. Ale si matka, počujem, akoby z druhej strany.

Župan nechávam na mieste, siaham po telovom mlieku, som rozhodnutá, aspoň raz som vyhrala. Sama nad sebou, syna nechávam chvíľu na manžela, veď je to otec.