dadama

Jeden, druhý, tretí… Prsty, mám ich niekoľko, teda desať. Sedím za stolom pred obrazovkou počítača. Pracujem, vlastne, nie je to celkom tak, ale čo tam po tom. Šéfa po svojej pravici nemám a to sa ráta, je to iné ako v kancelárii. Home office, zázračné slovíčko, ktoré pre mňa znamená tak veľa.  Domov, to sladké miesto, tam sa ukrývam. Pred šéfom, pred svetom, dostanú sa ku mne len niektorí.

Vstávať, to  musím každé ráno, s budíkom nie je možné vyjednávať. Z postele a hotovo, on si nedá povedať, je tvrdohlavý. Vyzváňa, prestať sa mu nechce. Ako môj otec, majú toho toľko spoločného. Keby nebol v nebi, povedala by som mu to, určite by som ho pobavila. Lenže, nič z toho, trochu sa mi zalesknú oči, pri spomienke na neho sa mi to stáva. Čerstvé to nie je, ale niektoré veci zo seba nevymažeš. A nech, aj tak sa nevzdám, bol to môj otec.

Zasa tá ruka, jedna, druhá, pravá, ľavá a potom prsty. Všetko známe veci, ale predsa, možno mám potrebu zopakovať si to. Školské časy, aké milé, v tých rokoch som sa učila počítať. Dnes sa mi to zdá také jednoduché, akoby som to ani nemohla zažiť. Pred očami mám svoju učiteľku matematiky. Moletná žena, vždy sa mi zdala akási veľká. Ale dobráčka,  učivo vysvetľovala ochotne, na tvári jej nikdy nechýbal úsmev. A nestrácal sa, ani keď sa nedarilo. Pre mňa to bolo dôležité, neznášala som zachmúrené učiteľky. A takých bolo, celkom jasne si na ne spomínam.

Prsty, vraciam sa do reality, pohrávam sa s nimi. Ako malá, bavím sa sama nad sebou. Aha, odvraciam zrak, zbadám čosi hnedé. Váham, forma žiadna, akoby sa čosi rozlialo po dezertnom tanieriku. Hm, lenže zvedavosť nepustí. Musím to skúsiť. Netrvá dlho a moje prsty zisťujú skutkový stav. Jeden, druhý a už sú v hnedej hmote, vyzerajú tak zvláštne. Akosi odpudivo, som opatrná. Ale tá vôňa, až mi nos vykrúca. Už nečakám, nemôžem, je to čokoláda, mňam.