Lúka, všade tráva. Zelená. Taká svieža, akoby sa viac farby do nej ani nevošlo. Jej oči to tak vidia. A kvety, je ich tu toľko, kdesi pri lese je začiatok. Pri tom strome, ukazuje prstom pre seba, len tak. „Takto sa to nerobí, taká veľká slečna.“ Ženský hlas, počuje ho celkom zreteľne. Hľadá pohľadom, obzerá sa dookola. Nikde nikto, teraz si je istá. Ale, pozná ju, tohto dojmu sa len tak nezbaví.
Premýšľa, ešte chvíľu sa pochybností nezbaví. Po chvíli si pozrie na nohy. Je bosá, jej prsty sú zaborené do trávy, akoby sa práve kúpali v zelenej. Je to príjemné, možno ku kobercu by to mohla prirovnať. Mäkký, dotýka sa jej chodidiel, občas ju pošteklí. Pohne nohou, zámerne, pohráva sa s tenkými steblami. Nádherná hra, páči sa jej, nechce, aby sa skončila. Raz jedna noha, potom druhá, nech sa pekne vystriedajú. Do očí jej svieti slnko jeho lúče sú teplé, zohrievajú ju. Nečaká, ruky natiahne pred seba. Sama nevie prečo, možno chce ešte trochu tepla, či dostala chuť dotknúť sa slnka.
A do toho kvety, tých tu je. Miešajú sa so zelenou, biele, žlté, modré, červené. „Aha, margarétka,“ zvolá natešene a už pri nej čupí. Odtrhne si jednu a vkladá si ju do vlasov. Ako kedysi. Spomienky, tlačia sa jej do priazne, vracajú ju do detstva. „Detstvo“, to zvláštne slovo, ktoré má pre ňu toľko podôb. Nevie sa rozhodnúť, chce či nechce spomínať. Musí, teraz nemá úniku, toľko myšlienok jej víri v hlave. Áno, ten hlas, pomaličky sa jej rozvidnieva. Bola to predsa ona, nikdy nechcela, aby ukazovala prstom. Bol to pre ňu akýsi prejav neslušného správania. A dievčatá, tie by nemali…
Drží sa toho, pochybí len občas, akoby to bol nejaký úlet. Ako dnes, stalo sa. Skloní hlavu, potom ju zodvihne. Hľadí do výšky. „Prepáč, mami, nechcela som.“ Rozcítená si kľakne a pomaličky položí svoje telo do trávy. Chce byť s ňou, možno by neváhala byť aj tam hore v jej blízkosti. Zovrela by jej ruky do svojich a držala by ich tak dlho, možno by ich ani nepustila. A hovorila by s ňou, je toho ešte toľko, čo jej nepovedala. Nestihla, možno sa ostýchala. A teraz… Musí sa odhodlať. Tá žena pre ňu spravila tak veľa. Steny detského domova sú jej svedkom. Odviedla ju, ukázala jej skutočný domov.
Už neleží v tráve, náhlivo vstáva. Pohybuje sa rýchlo a trhá kvety. Rozličné, tá rôznorodosť ju oslovuje, formuje ich do kytice. „Pre teba, mami,“ usmieva sa a pridáva ďalšie.
Celá debata | RSS tejto debaty