dadama

Dnes, je podvečer. Akoby bola otrávená, nevedela, čo so sebou. Hodiny, hľadí na ne už niekoľko minút. Dlhé minúty. Na čo vlastne? Ručičky? Ich pohyb? Nič z toho, možno pozerá tým smerom a nič viac za tým nie je. Sedí, zadok jej tlačí drevená stolička, pohodlná nie je. Hm, ona ich nechcela, ale Marek. „Sú suprové,“ vyjadroval sa nadšene. Trochu ako […]

Bolesť, to môže to byť len ona. Chcem sa brániť, je to také nepríjemné. Neviem, nedokážem sa pohnúť. Možno nadvihnem ruku a budem vedieť viac, musí sa mi to podariť. Presviedčam samú seba, ale nie a nie. Ležmo poloha, ľavý bok. Oči, tie mi pomôžu, chlácholím sa. Také jednoduché to nebude, viečka mám ťažké, tlačia sa do pôvodnej polohy. No […]

Stabilizujem sa, odvrátim katastrofu, vracať nebudem. Keď chcem dokážem všetko. A teraz, musím si veriť, v tejto situácii určite. Som zvyknutá, život sa so mnou nemaznal ,nikdy som nebola „také“ dieťa. Hm, po týchto slovách mám v hlave prázdnotu, akoby mi čosi chýbalo. Kúsok zo zošita či knihy. Teta Majka. Moletná žena v pásikavom tričku, takto […]

Akési zvuky, určite je to fľaša, tento zvuk sa nedá veľmi pomýliť. Neprejde chvíľa a prstom sa dotýka mojich pier, prechádza po nich z jednej strany na druhú. Uhryznem ho, aby ho to bolelo. Nech vie, keď škodí iným. Zamýšľam sa, nechcem byť dobré dievča, odmietam poslušnosť. Ani ho nepoznám, jeho identita mi nie je známa. Chcem sa oslobodiť, aspoň […]

Nehýbem sa, sotva dýcham, zrýchlene a plytko. Neviem, čo bude nasledovať. Ani nechcem vedieť, kto by už chcel. Potrebujem, aby niekto prišiel, aby ma zachránil. Musí sa niečo stať, musím začať niekomu chýbať. Nie som anonymná, mám príbuzných, priateľov. Verím im, určite sa musí čosi stať, nemôžu na mňa zabudnúť. „Dievčatko moje!“ Hlas, […]

Strach. Krátke slovo z niekoľkých písmen. Prežívam ho. Hrozné, do uší sa mi tlačia zvuky. Všakovaké, niektoré pôsobia tupo, iné nie. Obávam sa, najviac tých, ktoré sa približujú, sú stále a stále bližšie pri mne. Bojím sa, takmer sa trasiem. Potrebujem byť odvážna, čosi zistiť, ležať tu len tak a čakať, to určite nie. Nemôžem, odkedy som tu, […]

Únava, pomaličky prichádza. Dokonca je už tu. Cítim ju, začína sa mi rozlievať po tele, možno je to čosi ako kontrastná látka v lekárskej praxi. Možno pri magnetickej rezonancii či CT vyšetrení. Moja predstavivosť funguje na plné obrátky. Vidím ju, je farebná. Modrá je dobrá, pozdáva sa mi. Akoby to nemohlo byť inak. Vlastne, všetko je možné, aj červená by […]

Hodinky, hľadím na ne a telom mi prejde nespokojnosť. Hm, nevyvíja sa to vôbec dobre, už teraz som v sklze. Ani mobilný telefón mi nedá pokoj. Lívia, večne aktívna, posiela mi správu, akoby nemohla vydržať. „Som mimo, ohlásim sa,“ píšem. Nech pochopí konečne, na svete nie je len ona a tie jej výmysly. Nedá pokoja, z kabelky sa ozve zvuk. Ďalšia správa. Nechcem […]

Ešte doma, kdesi v izbe. Sedí na posteli, nohy sa jej pohojdávajú. Vlasy voľne rozpustené, rukou si ich prehodí na opačnú stranu. Pravá či ľavá? Všetko jedno, vôbec ju neposlúchajú, chcú sa dostať kdesi, kde ich nechce ona. Lenže, toľko námahy, dnes je celá akási rozhádzaná. Možno slabá, vyčerpaná, akoby skutočne nevládala. Hm, tie elegantné poháre, no […]

Zelená všade naokolo, je jej toľko, moje oči majú dojem, že sa majú pásť. To je predstava, skutočne úsmevná. Trávnatý koberec, na ktorom si ktosi dal záležať. Kosenie, polievanie a tak. Jednoducho vidiek. Ráno, slnko sa pomaličky preberá k životu, medzi steblami trávy sa trbliece rosa. Kráčam, akoby som nohy kládla na mäkký koberec. „Dobré ráno,“ […]