Vrznutie, tiché, nenápadné, to len jej uši ho počujú. Áno, presne tak, celkom určite je už ráno. Musí byť, za všetkým je zvuk. Tento zvuk. Má ho v ušiach, dostal sa tam pred chvíľou. Je tam, ešte stále, akoby priestory jej zvukovodu nechcel ani opustiť. Stáva sa, jednoducho jej rituál. Však on odtiaľ zmizne, toho sa nebojí, akosi prirodzene sa rozplynie. Posteľ, stojí […]

Zvuk. Počujem ho, budík, alebo čosi také. Najradšej by som ho prestala vnímať, tak veľmi to chcem. Tie uši. Nie, nič s nimi nie je, len keby neboli také protivné. Sú, všetky tie zvuky, vliezajú mi tam. Postupne aj naraz, mám ich tam, dokonca ich vnímam. Musím, zbaviť sa ich neviem. Chrbát, ležím v polohe, ktorú v posteli nemám rada. Neznášam ju, vedia to o mne […]

Sú tu, ležia kdesi predo mnou. Nie, venovať sa im nebudem. Trucujem, už zasa začínam. To som celá ja, pomyslím si a v okamihu si niekoho pripomínam. Slová, niekedy príjemné, inokedy nie, raz človeka pohladia na duši a potom rania. Dokážu preniknúť priamo na kožu a potom ešte hlbšie. Neorientujem sa v nich, dobre určite nie a to napriek tomu, že sa snažím. „Musíš […]

Modrá. Ani nie, belasá. Zvláštny pocit, akoby mi modrá farba nestačila a zdala sa mi málo. Zamýšľam sa. Nie nadlho, možno o to dôkladnejšie, môj pohľad je skúmavý. Hlboké, presne také sú, cítim, ako sa prepadám. Hlbšie a hlbšie, stále viac dovnútra. Rútim sa závratnou rýchlosťou, možno sa mi to zdá prirodzené. Odrazu, je to také zvláštne, hľadám slová […]

Ulica tichá, takmer prázdna. Vlastne, nie celkom, je to len akýsi klam. „Dobré ráno,“ povie ktosi a stráca sa v diaľke. Krok rýchly, postava, len tú vidí, dedukuje. Ten hlas, už ho počula. Ale nedá to, akosi sa v tom stráca. Dvanásť poschodí, toľko bytov a rodín, nemožno sa čudovať. Nebýva tu tak dlho, ešte nie a bližšie vzťahy má len s niektorými. Dom, […]

Pekná, podľa neho určite. Názor, povedala by ona. Kdeže. Sú veci, v ktorých sa zhodnú, dokonca bez problémov. Tu nie. On má v tom jasno, keby tomu rozumela. Ženy a tie ich názory, bolo by lepšie, keby sa nevyjadrovala. Lenže ona je taká, jednoducho musí, má to v povahe. Tvár sa jej formuje do akejsi zvláštnej pózy. Zvyčajne sa nič také nedeje, len keď hovorí o nej. Ale […]

Okuliare, má ich na nose. V dolnej časti, chvíľu sa zdá, že jej čoskoro spadnú. Rám kovový, akoby zlatistý, sklá skôr menšie. Nikdy predtým ich nenosila, až teraz. Čosi vyše roka, asi toľko to bude. „Mám už svoje roky,“ hovorieva pomerne často. Nevysvetľuje, len konštatuje, akoby chcela všetkým oznámiť, že už nepatrí k najmladším. Zbytočné, podľa mňa […]

Prst, šibal jeden. Pohybujem ním všetkými smermi, vpravo, vľavo, hore, dole. Nič nacvičené, skôr živelné, niektoré smery opakujem častejšie. Prečo? Neviem, netuším, vlastne ani ma to nezaujíma. Beriem to, ako to príde. Aj tak sú to všetko len čiary, rovné, zvlnené, pokrútené, inak všetky rovnaké. Chvíľka, drobná, kratučká. Ale pre mňa významná, dokonca až […]

Perina, som pod ňou poriadne zakutraná. Len oči, tie mi je vidieť. Je to nepodstatné, som doma, noc bola chladná, akoby sa tá zima nechcela vzdať. Nechce, niečo na tom bude, trvá to už vyše týždňa. A vôbec, v tomto byte veľmi teplo nie je. U rodičov, to áno, chodievala som tam naľahko. Možno až priveľmi, matka sa s tým nevedela stotožniť. Ja áno, som letný typ, milujem […]

Adam. Úplne obyčajný chalan, po uliciach takých behajú stovky. Kdeže, je ich ďaleko viac, tisíce, to bude presnejšie. Vlastne, je to úplne jedno, teraz je všetko inak. Postavené na hlavu. Hlas. Dolieha ku mne, podľa tónu je to naliehavé. Chvíľu váham, potom sa rozhýbem. Mama, zasa čosi chce. „Počúvam, mami,“ dávam jej vedieť, aby z toho nebol cirkus. Dobre som […]