Je ráno? Ani nie, dopoludnie preletelo prirýchlo. Pre mňa určite. Sedela som za počítačom a pracovala, pred očami sa mi mihali písmená. Triem si raz jedno a potom druhé oko rukou. „Hm, takto nie, dostane sa ti do očí nejaká infekcia.“ Áno, takto mi to hovorievala najdôležitejšia žena môjho života. Boli časy, ešte som bola malá, proste dievčatko. Už […]

Cez seba mám prehodenú perinu, okolo mňa samé kvety. Veľké, červené, asi toto viem o nich povedať. Ruže? Nezdajú sa mi, ale môj záver nemusí byť pravdivý. Celkom pekné obliečky, neoslovujú ma všetky. Ale kvety, tie mám rada. Živé by boli lepšie, vzdychnem si hlasnejšie. Hm, bez záhrady sa asi nedočkám. Rezané by šli, keby mi ich mal kto nosiť. Ešte […]

Vojde do vchodu, vbehne do výťahu. „Dobrý deň,“ zdraví chlapíka vchádzajúceho pred ňou. Starší, jeden z mnohých v tejto bytovke. „Domov dôchodcov“ prebleskne jej hlavou úplne bez slov. Presne nevie, ale osadenstvo bytovky sa jej zdá vekovo príliš vysoko, akoby tu ani mladí neboli. Ani spriaznenú dušu si tu doteraz nenašla. Možno raz, dodáva si pozitívnu […]

Nohy bosé, palce zastoknuté do papúč. Kockované, farba červená, zmiešaná so sivou. Tvary nepravidelné, akoby chceli docieliť, aby im nikto nerozumel. Možno. Ale ona má dobrý vkus, dostal ich na… Vlastne ani nevie prečo. „Teplé sú,“ povedala, keď mu ich dávala. Akoby sa sťažoval, že mu je zima. Asi nie, ale hodia sa, teplo od nôh je dôležité, vravievala […]

Vysoká, štíhla, dlhé nohy, ani ruky sa nedali zahanbiť. „Samá kosť“, takto jej to vravievala mama. Dnes v modrom, obyčajná sukňa v páse stiahnutá gumičkou. Biele tričko s akýmsi obrázkom vpredu, v sandáloch biele ponožky. Nič okázalé, také to boli časy. Vlasy dlhé, zapletené do vrkoča. Kráča ulicou. Je prázdna, len z času na čas niekoho […]

Topánky, dnes ma sprevádza ich zvuk, tiché i hlasné klopkanie o podklad. Asfalt, keby nie on, nepočula by som nič. Lodičky, červené, elegantné, skutočne majú svoj štýl. Rútim sa ulicou a uvedomujem si jediné. Bolia ma z nich nohy. Neodškriepiteľný fakt. Beriem, ale oči Adriany mi povedali neuveriteľne veľa, asi viac ako kedykoľvek predtým. Závisť, aj […]

Vrznutie dverí, nepríjemný zvuk. Zvykla som si, počujem ho takmer každý deň. Aby nie, sú to dvere do mojej izby. Moje kráľovstvo. Tento zvuk prekáža najmä mojej matke, ide sa z neho zblázniť. „Kedy konečne?“ kladie otázku otcovi týždeň čo týždeň. Zatiaľ odoláva, dosť sa na tom zabávam. Ja môžem a matke o tom nehovorím, nemusí vedieť všetko. […]

Dvere sa otvorili, vošla malá. Vlastne, Anka sa zahľadí. Akosi zvláštne, akoby sa jej čosi nepozdávalo. Malá? Dievčatko poskakujúce pred dverami, veselé, plné energie. A tie vrkoče, no rozkošná. Už sa hrnie dovnútra, je taká bezprostredná a živelná. Miluje ju, jej dievčatko. Držala ju v rukách, keď prišla na svet, maličký uzlíček šťastia. […]

Za oknom hmla. Hustá ako mlieko, mama to tak vravievala. Aj ona to vie, vtedy bola ešte dievča. Skôr dievčatko. Copaté, zapletené vrkoče nesmeli chýbať. Mama jej ich plietla každučký deň, akosi k nej patrili. Ako farba vlasov. Ušli sa jej ryšavé, odtieň takmer ako škorica. Hm, nemala ich rada, vôbec sa jej nepáčili. Hľadela do zrkadla a v neskoršom veku si […]

Kedysi. Slnko nebolo také spaľujúce, letných dní bolo podstatne menej, pokojného dažďa viac, aj sneh na snehuliakov či sanicu sa našiel. Stáli sme v rade, tesne jeden vedľa druhého. Chlapci a dievčatá, podobali sme sa. Telá vzpriamené, ruky tesne pri tele, kolená vystreté, hlavy hore, pohľad uprený pred seba. A radosť v tvári. Tak akosi zneli pokyny. […]