dadama

Moje nohy, jedna a za ňou druhá. Je to tesné, k omylu však nedochádza, aj obdiv si to zaslúži. Dobre vymyslené, jednoducho na striedačku. Kladiem ich vedľa seba, pomaly a presne. Nepremýšľam, konám automaticky. Len tak, akoby som ani nemohla inak. Vchodové dvere smerom von, práve opúšťam tento priestor. Bezpečie, áno to je ono, za týmito dverami ho strácam. „Dobré […]

Ráno. Ústa sa mi otvárajú samé od seba, spal by som. Krásny pocit, chce sa mi zvaliť na nadýchaný vankúš, privrieť oči a nechať sa unášať na vlnách spánku. Ako doteraz, lenže ten protivník… Budík, chcem ho zobrať do prstov, poriadne stisnúť, až by sa rozpadol na kúsky. Na drobné kúsky, páčilo by sa mi to, už nikdy by zo seba nevydal ani hlások, nevytrhol ma […]

Dnes je taký deň. Matka, aj tá príde, len nie tá moja. Milanova. „Ahoj, miláčik, nezabudni na mamu,“ lúči sa so mnou. „A božtek nebude?“ pýtam sa a smerujem k nemu svoj pohľad. Zatiaľ bez slov, dočkám sa o chvíľu. Skláňa sa ku mne a vtiera sa mi do priazne. Netrvá dlho, bozkáva ma na ústa. Je taký, nechce prestať. Moje oči, privieram ich, nikdy sa na neho […]

Dnes je zvláštny deň, pomyslím si. Hm, ani nie, sme uprostred týždňa a táto streda nie je ničím výnimočná. Teda, pre niekoho možno, pre mňa nie. Alebo aj, už mesiac sa pohybujem v tomto priestore. Práve som si spomenula, začínam počítať, ale sedí to. Celkom presne. Štyri týždne, dá sa to vyjadriť aj takto. Jemne sformujem ústa do úsmevu, pokračujem […]

Vrznutie postele. Zvuk, počuje ho každé ráno. Aj dnes, stačí sa posadiť, nohy spustiť dole. Á, uši dostávajú zabrať. A susedia, ani oni z toho nemôžu mať radosť. To berie, lenže prenájom nepustí, nábytok cudzí, ani posteľ nie je tvoja. Takto to chodí, si v priestore, kde takmer nič nie je tvoje. No a, dnes je taká doba, nemôže mať každý hneď vilu v dobrej […]

Stojím, sedím, ležím… Neviem, som akýsi nesvoj, akoby som nevedel ani, kde som. Nádych, výdych, nádych, výdych a znova od začiatku. Všetko je to príliš rýchle, prestávam to stíhať. V mojom vnútri je málo vzduchu, úporne sa snažím, potrebujem ho do seba dostať. Začína to byť pre mňa zásadné. Snažím sa, len akosi nad všetkým strácam kontrolu. Je to […]

Všade bielo, záľaha snehu, akoby okolo nej bola mäkká perina. Inej farby niet, ešte aj strechy domov sú ukryté, len vyčnievajúce komíny si spokojne bafkajú. Pozerá po nich, možno si práve niečo medzi sebou hovoria. Keby tak rozumela ich reči, postojí a hľadí smerom hore. Do tváre i očí jej padajú snehové vločky. Väčšie, menšie, so záujmom ich sleduje. Ich tanec, […]

Ulica zaliata slnkom, akoby sa potrebovalo predvádzať. Vlastne, je leto, horúce dni k nemu patria. Kúpalisko, keby tak mohla leňošiť pri vode, len plavky a pohoda, to by sa jej páčilo. Namiesto toho sa túla rozpálenou ulicou s taškou v ruke. Aj brucho sa jej začína ozývať, kapelníci dávajú o sebe vedieť. Utíšila by ich, len nemá ako. Neobedovala, ešte nie. […]

Ráno, ten zvláštny čas, keď sa svet okolo nás prebúdza. Hm, niečo pre ňu, všetko jej príde také čisté, akoby nevinné. Nepremýšľa, jednoducho nechce, tak to cíti. Nový začiatok, ktorý prichádza po tmavej noci, je to pre ňu také svieže, možno až oslobodzujúce. Vstáva skoro. Nemusí, jednoducho zvyk, chce si vychutnať každé ráno. V každom ročnom období. […]

Otváram dvere výťahu a len pre seba konštatujem čosi o jeho veku. Starý je, najväčšiu slávu už má za sebou. Chodba malá, lemovaná dverami, pred jednými z nich niekoľko topánok i papúč. Menšie, väčšie, najväčšie, tento pohľad ma skutočne pobaví. Ako z rozprávky, lenže toto s ňou nemá nič spoločné. Stláčam zvonček a vyčkávam, akoby bol […]