Hnedá a zelená, dve farby z pestrej ponuky. Neviem prečo práve tieto, ale skutočnosť je potrebné prijať. Nič viac, nemá to význam. Zamýšľam sa, zasa to na mňa prišlo. Oči, jedno i druhé, asi najväčšou zvláštnosťou pre mňa je ich podobnosť. Pravé rovnaké ako ľavé, neviem, ako je to možné. Dve farby, ani najlepší maliar by ich nepomiešal lepšie. Nedalo […]

Oblek, vyberám ho zo skrine akosi neochotne. Bodaj by nie, neznášam ho, trvá to už roky. Možno je za tým moja postava, od ideálnej má poriadne ďaleko. Neviem, obdivujem všetkých, ktorý milujú tento kúsok oblečenia. Milovať? Zvláštne slovo v tomto kontexte? Možno, ale až tak veľmi nie, aj v mojom blízkom okolí sú takí. Môj brat, živý príklad, od mladosti sa do nich […]

Sú tu, viem o nich, len čo sa mierne nakloním, zbadám ich. Jedna, dve, presne na svojom mieste. Musí to tak byť, jedna bez druhej by strácali zmysel. Takmer rovnaké a predsa odlišné. Moje papuče. Pravá i ľavá, ako poslušne tu čakajú, vždy pripravené. Stane sa to, niekedy sa jedna z nich zatúla. Ďaleko nie, ale predsa. Vždy som to vyriešila, dokonca bez cudzej pomoci. […]

Vrznutie, tiché, nenápadné, to len jej uši ho počujú. Áno, presne tak, celkom určite je už ráno. Musí byť, za všetkým je zvuk. Tento zvuk. Má ho v ušiach, dostal sa tam pred chvíľou. Je tam, ešte stále, akoby priestory jej zvukovodu nechcel ani opustiť. Stáva sa, jednoducho jej rituál. Však on odtiaľ zmizne, toho sa nebojí, akosi prirodzene sa rozplynie. Posteľ, stojí […]

Zvuk. Počujem ho, budík, alebo čosi také. Najradšej by som ho prestala vnímať, tak veľmi to chcem. Tie uši. Nie, nič s nimi nie je, len keby neboli také protivné. Sú, všetky tie zvuky, vliezajú mi tam. Postupne aj naraz, mám ich tam, dokonca ich vnímam. Musím, zbaviť sa ich neviem. Chrbát, ležím v polohe, ktorú v posteli nemám rada. Neznášam ju, vedia to o mne […]

Sú tu, ležia kdesi predo mnou. Nie, venovať sa im nebudem. Trucujem, už zasa začínam. To som celá ja, pomyslím si a v okamihu si niekoho pripomínam. Slová, niekedy príjemné, inokedy nie, raz človeka pohladia na duši a potom rania. Dokážu preniknúť priamo na kožu a potom ešte hlbšie. Neorientujem sa v nich, dobre určite nie a to napriek tomu, že sa snažím. „Musíš […]

Modrá. Ani nie, belasá. Zvláštny pocit, akoby mi modrá farba nestačila a zdala sa mi málo. Zamýšľam sa. Nie nadlho, možno o to dôkladnejšie, môj pohľad je skúmavý. Hlboké, presne také sú, cítim, ako sa prepadám. Hlbšie a hlbšie, stále viac dovnútra. Rútim sa závratnou rýchlosťou, možno sa mi to zdá prirodzené. Odrazu, je to také zvláštne, hľadám slová […]

Ulica tichá, takmer prázdna. Vlastne, nie celkom, je to len akýsi klam. „Dobré ráno,“ povie ktosi a stráca sa v diaľke. Krok rýchly, postava, len tú vidí, dedukuje. Ten hlas, už ho počula. Ale nedá to, akosi sa v tom stráca. Dvanásť poschodí, toľko bytov a rodín, nemožno sa čudovať. Nebýva tu tak dlho, ešte nie a bližšie vzťahy má len s niektorými. Dom, […]

Pekná, podľa neho určite. Názor, povedala by ona. Kdeže. Sú veci, v ktorých sa zhodnú, dokonca bez problémov. Tu nie. On má v tom jasno, keby tomu rozumela. Ženy a tie ich názory, bolo by lepšie, keby sa nevyjadrovala. Lenže ona je taká, jednoducho musí, má to v povahe. Tvár sa jej formuje do akejsi zvláštnej pózy. Zvyčajne sa nič také nedeje, len keď hovorí o nej. Ale […]

Okuliare, má ich na nose. V dolnej časti, chvíľu sa zdá, že jej čoskoro spadnú. Rám kovový, akoby zlatistý, sklá skôr menšie. Nikdy predtým ich nenosila, až teraz. Čosi vyše roka, asi toľko to bude. „Mám už svoje roky,“ hovorieva pomerne často. Nevysvetľuje, len konštatuje, akoby chcela všetkým oznámiť, že už nepatrí k najmladším. Zbytočné, podľa mňa […]