Prší či nie? Neviem, o tomto nemám ani potuchy. Asi ani nechcem, toto sú veci, ktoré zaujímajú dospelých. Teda ja si to myslím. A to ja nie som a ešte dlho nebudem. Ani nechcem. Ležím v posteli, nohy mám ukryté pod perinou posiatou drobnými kvietkami. Rozmýšľam, chcela by som vedieť ako sa volajú. Sú červené, modré a žlté. Už som sa na to pýtala […]

Oči. Rozliepam ich, ide mi to akosi sťažka. Skúšam to opakovane, mám s tým však problém. Sú také dni, po víkende sú ešte častejšie. Bicykel, tam niekde je pes zakopaný. Nedal som mu pokoj oba voľné dni. Aby nie, slnko svietilo po dlhej dobe, vzduch príjemne teplý. Skvelá kombinácia, no neodolal som. Jednoducho som si dal do tela, presne tak, ako to mám rád. […]

Záclona sa nadvihne, pôsobí to, akoby tancovala. Dvere sú otvorené, po chvíli zbadám Dášu. „Nepoteším ťa Marek, čaká ťa riaditeľ.“ Pozriem na ženu stojacu vo dverách, chcem jej vynadať. Aj zaklopať zabudla, nič som nepočul. A záleží na tom? Nie, viem to aj sám. Zabľabocem čosi, kývnem rukou smerom k nej, do rúk vezmem kôpku papierov a smerujem […]

Stojí kŕčovito a bez pohybu. Pohla by sa, len jej to akosi nejde. Každý sval jej tela je napätý ako struna, ktorá ide už-už prasknúť. Je to očakávané. Len jej oči, aspoň nejaký pohyb, z jednej strany na druhú. Kontrolujú palce na nohách z nohy na nohu. Takmer ako kmitanie. Zvláštny deň, pasoval by mu prívlastok „divný“. Nie, toto robiť nezvykne, načo […]

Piatok podvečer, sedím na sedačke a hľadím kamsi. Skutočne? Nie celkom, môj pohľad smeruje len jedným smerom. Konkrétnym. Sedačka v obývačke. „Aha, ako uhorka,“ ukazuje matka prstom smerom k televízoru. Ako malá, ten prst by o tom presvedčil každého. „Aj ja som to tak robila,“ hovorím matke, ale viem, že to bolo poriadne dávno. Môj zadok bol vtedy ešte […]

Je ráno? Ani nie, dopoludnie preletelo prirýchlo. Pre mňa určite. Sedela som za počítačom a pracovala, pred očami sa mi mihali písmená. Triem si raz jedno a potom druhé oko rukou. „Hm, takto nie, dostane sa ti do očí nejaká infekcia.“ Áno, takto mi to hovorievala najdôležitejšia žena môjho života. Boli časy, ešte som bola malá, proste dievčatko. Už […]

Cez seba mám prehodenú perinu, okolo mňa samé kvety. Veľké, červené, asi toto viem o nich povedať. Ruže? Nezdajú sa mi, ale môj záver nemusí byť pravdivý. Celkom pekné obliečky, neoslovujú ma všetky. Ale kvety, tie mám rada. Živé by boli lepšie, vzdychnem si hlasnejšie. Hm, bez záhrady sa asi nedočkám. Rezané by šli, keby mi ich mal kto nosiť. Ešte […]

Vojde do vchodu, vbehne do výťahu. „Dobrý deň,“ zdraví chlapíka vchádzajúceho pred ňou. Starší, jeden z mnohých v tejto bytovke. „Domov dôchodcov“ prebleskne jej hlavou úplne bez slov. Presne nevie, ale osadenstvo bytovky sa jej zdá vekovo príliš vysoko, akoby tu ani mladí neboli. Ani spriaznenú dušu si tu doteraz nenašla. Možno raz, dodáva si pozitívnu […]

Nohy bosé, palce zastoknuté do papúč. Kockované, farba červená, zmiešaná so sivou. Tvary nepravidelné, akoby chceli docieliť, aby im nikto nerozumel. Možno. Ale ona má dobrý vkus, dostal ich na… Vlastne ani nevie prečo. „Teplé sú,“ povedala, keď mu ich dávala. Akoby sa sťažoval, že mu je zima. Asi nie, ale hodia sa, teplo od nôh je dôležité, vravievala […]

Vysoká, štíhla, dlhé nohy, ani ruky sa nedali zahanbiť. „Samá kosť“, takto jej to vravievala mama. Dnes v modrom, obyčajná sukňa v páse stiahnutá gumičkou. Biele tričko s akýmsi obrázkom vpredu, v sandáloch biele ponožky. Nič okázalé, také to boli časy. Vlasy dlhé, zapletené do vrkoča. Kráča ulicou. Je prázdna, len z času na čas niekoho […]